Po svojom strýkovi Karolovi zdedila intenzívne vibrato, no nespieva pop, ale klasiku a známa je skôr v zahraničí ako doma. Veď povážte. Hneď za svoj prvý profilový album bola LUCIA DUCHOŇOVÁ nominovaná na prestížnu cenu Grammy za najlepší vokálny výkon v kategórii klasická hudba.
Zdá sa, že u vás bolo dosť dlho otvorené, či sa vydáte cestou klasickej, alebo neklasickej hudby. Čo rozhodlo?
Vlastne ani neviem, ako som sa prehupla ku klasickému spevu. Spievala som odmalička s našimi doma a v zboroch, tam sme sa venovali od klasických vecí až po spirituály. Veľa sme chodili do opery. Chcela som spievať Predanú nevestu, ktorá sa mi veľmi páčila, aj keď babka vyhlásila, že ona nechce mať v rodine cirkusantku. Tak som išla na gymnázium. Až tak veľmi to nebolelo, lebo moje rozhodnutie nebolo úplne pevné, a postupne som sa dostávala k spevu. Chcela som získať techniku, išla som ďalej a ešte ďalej. A prišli prvé ponuky.
Rodičia sú tiež speváci?
Zoznámili sa v speváckom zbore Technik, spievali veľmi pekne. Takže sme sa stále motali okolo hudby. Chodili sme na ich koncerty, otec ma vodil po všetkých trnavských zborových koncertoch. Na Vianoce sa u nás vždy spievalo. Základy mám teda od rodičov.
Chceli z vás mať speváčku?
Musím povedať, že otec bol veľmi sklamaný, keď som sa rozhodla pre konzervatórium. Obaja boli zo zdravotníckeho prostredia a dúfali, že aspoň jedno z detí pôjde na tento smer, ale nepodarilo sa to.
Karol Duchoň bol váš strýko, poznali ste sa dobre? Ako ho vnímate?
S Karolom sme sa, samozrejme, stretávali na rodinných akciách, občas sme ich navštívili, keďže som časť prázdnin trávila v Bratislave u babičky a deda. Asi najkrajšia spomienka na Karola sa mi spája s oslavou starkého deväťdesiatky v Jelenci pri Nitre, odkiaľ duchoňovská vetva pochádza. Stretla sa tam naozaj početná rodina, na miestnom úrade bola oficiálna gratulácia, my sme si ako decká pripravili malý kultúrny program - pesničky a básničky a celé to vyvrcholilo Karolovým vstupom do miestnosti s piesňou Dedinka v údolí - pri posledných tónoch už kľačal pokorne pred starkým. Na tento obraz asi nikdy nezabudnem. Neviem, či si ho môžem vôbec dovoliť hodnotiť ako speváka. Myslím, že mal v sebe aj v hlase čosi, čo napriek hodinám cvičenia veľa spevákov nenájde, pretože to muzikant buď má, alebo nie - srdce a dušu na dlani, ochotu dať zo seba aj to posledné – to poslucháč počuje a ocení. Mám veľmi rada jeho farbu hlasu a občas sa vyhováram na gény, ak mi niekto vyčíta, že moje vibrato je príliš intenzívne – poviem, že to je naše rodinné.
Ovplyvnil vás nejako ako speváčku?
Som rada, že svoje hudobné kroky som urobila bez vplyvu mena Duchoň. V Trnave som stále dcéra svojho ocka. Myslím, že o to viac je celá rodina hrdá.
Teraz určite o to viac, že ste nominovaná na Grammy. Ako sa dá získať takéto ocenenie?
Ani neviem. Mňa šokovalo, keď mi to novinári oznámili. Oslovilo ma vydavateľstvo a štyri mesiace sme sa len bavili o tom, čo by som mohla nahrávať. Nakoniec voľba padla na Joacquina Turinu. Tohto skladateľa som vtedy nepoznala, ale hudba ma okamžite zaujala. Aj výber skladateľa určite zavážil, že akadémia vybrala práve tieto nahrávky.
Čo by ste robili, keby ste to vyhrali?
Keďže ja som o Grammy nerozmýšľala a ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohla byť nominovaná, vôbec nerátam s tým, že z tej pätice dám by som mohla uspieť práve ja. Je to nad rámec mojej predstavivosti, a to mám dosť veľkú fantáziu.
Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?
Každý dobrý koncert považujem za veľký úspech, ale keď si mám vybrať len jeden, tak to bola Bernsteinova omša v Passau v roku 2002, kde som sa dostala na pozíciu sólistky. Vôbec, prechod na pozíciu sólistky bol veľký úspech, aj keď zdôrazňujem, že veľmi rada spievam v zbore a nemám problém sa tam vrátiť. No a, samozrejme, nominácia na Grammy.
Vždy ste boli hlavne koncertná speváčka, opere sa v posledných rokoch nevenujete vôbec. Prečo?
Keď som kedysi chodila na predspievania, teda kastingy alebo konkurzy do opier, môj hlas ešte nebol taký otvorený, aby som sa stala opernou speváčkou, no a potom som sa skrátka stala koncertnou speváčkou, čo ma momentálne úplne pohlcuje, ale nič neuzatváram, ktovie, aké príležitosti ešte v budúcnosti dostanem, operný život ma baví. Ale v našej brandži je to tak, že kariéra v podstate sleduje ponuky, ktoré spevák dostáva – a mňa ponuky zaviali ku koncertnému spevu.
Vieme si zhruba predstaviť, ako to funguje v opernej brandži. Ale aký je život koncertnej speváčky?
Pre mnohých ľudí fungujem asi dosť nepochopiteľne, môžem si dovoliť trochu dlhšie spať, každý deň spievam minimálne dve-tri hodiny, ak je to v čase, keď nie je žiadny projekt, vtedy sú skúšky určené organizátorom. Študujem nové veci, ktoré chcem mať v repertoári, aby som bola viac atraktívna na obsadzovanie a aby mal môj agent čo ponúknuť. Riešim svoje technické nedostatky, hrabem sa v notových materiáloch a vymýšľam kombinácie programov, snažím sa stretávať s ľuďmi, ktorí ma môžu inšpirovať. Žiaľ, veľa času dnes človek strávi aj za počítačom, keďže je to jeden z hlavných komunikačných kanálov, na druhej strane, aj tam sa dá nájsť veľa inšpirácií.
Je v súčasnej vážnej hudbe dôležitý imidž podobne ako v populárnej hudbe?
Áno, veľmi. Je dôležité na seba upútať pozornosť a potom zostať v trende.
Ste vo vysokej spoločnosti vážnej hudby, ktorá je už rovnakým biznisom ako šoubiznis. Vnímate to tak?
Stále ma teší, že mám koncert, že si môžem zaspievať. A keď dostanem ešte zaplatené, to už je úplne geniálne.
Slovenskí klasickí speváci sú na Západe žiadaný artikel. Čo je na nich také atraktívne?
Máme inú farbu hlasu, je tam taká slovanská farebnosť. Mladí speváci, ktorí by chceli preraziť, však často nechápu, že na sebe treba tvrdo pracovať.
Aj v súčasnosti zdôrazňujete význam svojich pedagógov. Čo môže dať hlasový pedagóg takej vyspelej speváčke, ako ste vy? Potrebujete ho ešte vôbec?
Kým budem aktívne spievať, budem potrebovať spätnú väzbu, kontrolu. Nechodím už každý týždeň na tri hodiny, ale raz za mesiac-dva mám konzultáciu u svojej pedagogičky. Telo sa mení, psychické rozpoloženie sa mení a preto treba s hlasom pracovať stále inak. Pretože aj pre malú chybu nie je problém vyjsť na zlú koľaj.
Nahrávate si koncerty a analyzujete ich potom, alebo sa radšej nepočúvate?
Nahrávam si malé koncerty, kde si niečo overujem, a zo zásady si nahrávam svoje spevácke hodiny s pedagogičkami. Na hodinách človek s pomocou pedagóga dosiahne niečo, čo si potom musí spontánne osvojiť a na to je nahrávka veľmi dobrá.
Klasický spev má iné pravidlá ako popový, rockový či džezový. Nenaformátuje človeka tak, že potom už nie je schopný spievať iné žánre? Inak povedané: keď nejaký klasický spevák spieva napríklad Beatles, stále tam to jeho zázemie dominuje. Dá sa s tým niečo robiť?
Myslím, že to závisí aj od toho, aký má človek vzťah k ostatným žánrom. Ja som spievala veľmi veľa inej hudby ako klasickej a myslím, že stále viem s hlasom pracovať. Keď som so svojou speváckou skupinou, hlas musím „zmenšiť“ a prispôsobiť . Aj keď je to ťažké a vibrato zostáva, lebo telo už je pootvárané tak, že to vibrato sa skrátka tvorí. Myslím, že flexibilita je pre klasického speváka potrebná, lebo aj v tejto hudbe sa musí hlas variovať, Bach sa spieva inak ako Verdi.
Po koncerte je umelec spravidla nabitý energiou tak, že nemôže zaspať. Máte nejaký recept na to, ako sa upokojiť a dostať do pohody?
Pred koncertom nikdy nejem, takže po koncerte som nehorázne hladná a keď sa človek naje, už je pokojnejší. A po večeri neodmietnem pohár červeného vína. Ale je pravda, že po naozaj významných koncertoch nezaspím, lebo si ich akoby znova prehrávam v hlave.
Založili ste vokálnu skupinu Kruhy, v Trnave ste iniciovali medzinárodný a cappella festival Zoom+. Klasika vám nestačí?
Ja som taký iniciátor. Čo sa týka skupiny, už v speváckych zboroch som uvažovala, ako by to znelo, keby nás bolo menej. Vytypovala som si pár ľudí a nejako sme sa rozbehli. Čo sa týka festivalu, iniciatíva prišla zo strany mesta Trnava, my sme boli oslovení ako ´odborníci´ na a cappella hudbu. Na festival pozývame zo sveta a cappella súbory, ktoré sú vonku hviezdami, ale u nás ich nikto nepozná.
Dá sa pri vašom spôsobe života nájsť čas na rodinu, vzťah?
Ak ľudia chcú, dá sa. S rodinou sa snažím byť častejšie, lebo minulý rok nám zomrel otec, aj so súrodencami som v stálom kontakte, našťastie dnes to internet umožňuje. Partnera mám, je tiež muzikant. Všetko je o porozumení. Vždy si musíme nájsť tých pár dní, kedy sa stretneme.
Niektorí umelci zdôrazňujú, aká je tvorba rehoľa a ako jej musia obetovať všetko. Ale vy pôsobíte dojmom, že sa hudbou dobre bavíte. Tak ako to vlastne je?
Rehoľa to v určitom zmysle je. Počas štúdia je to ľahké, lebo systém udáva škola, ale po absolvovaní si človek musí disciplinovane vytvoriť vlastný systém a dodržiavať ho je ťažké. Náročné je aj starať sa o svoje telo, musím sa snažiť nebyť chorá.
Začína sa plesová sezóna. Išli by ste spievať na ples?
Určite by som nad takouto ponukou aspoň porozmýšľala, ak by som tam mohla ostať a poriadne sa vytancovať.
