Článok pokračuje pod video reklamou
Typické znaky poetiky tzv. barbarskej generácie, ku ktorej Ján Litvák prináleží, v jeho najnovšej knihe Básne prané v studenej vode (Vydavateľstvo F. R. & G.) ustúpili, autor miestami až polemizuje s tým, čo bolo pre „barbarov" charakteristické. Jeho človek prisatý k prírode a tradíciám ťažko znáša búrlivý prienik civilizácie do svojho života („civilizačný kŕč je aj tak nanič. Veci sveta sa samy dostávajú na poriadok").
Motívy vyťažil predovšetkým z indického prostredia i z ciest po svete a tu nemožno nevysloviť obdiv nad autorovými znalosťami, čo zosilňuje aj využívanie reálií, lexiky, no najmä filozofie. Zvláštnymi obrazmi sa dostáva do minulosti.
Využíva staré indické legendy, históriu a najmä upanišády - posvätné texty starej Indie, ktoré mu ponúkli základ na úvahy a myšlienkové zavŕšenia o vzťahoch v živote, o hodnotách, o hierarchii vecí a javov („nemáme meradlo na veci, ktorým/ nerozumieme"). Takýmto spôsobom dospieva až k obdivuhodným sentenciám („Strom sa po nikom neopičí./ Strom nerobí grimasy./ Strom sa mi páči vždy./ Človek iba niekedy"), ktoré sú výsledkom meditácií, keď sa všetko v človeku hýbe, keď dokáže postrehnúť rozdiel medzi tým, čo hovoria staré indické texty a tým, ako sa správa súčasný „prefíkaný moderný človek".
Porovnanie dnešného sveta s tým starým, indickým, mu poslúžilo na kritiku názorov a postojov, ale spravidla s dávkou irónie, sarkazmu a smiechu cez slzy („Nájde sa o štyridsať rokov na Slovensku/ babička, čo dokáže upiecť chlieb a nebude/ potetovaná?"). Nemilosrdne odkrýva krutú pravdu o človeku a celých generáciách, zamýšľa sa nad tým, ako fungoval prastarý svet, ako funguje dnešný a kde je pravda.
Všetko tu už bolo svojím spôsobom, ba v niektorých formách obdivuhodnejšie, ale všetko je vlastne inak, než sa človeku zdá. Litvákov lyrický hrdina reaguje miestami až nihilisticky, keď príde k názoru, že život je klam. Uvažuje o veciach, ktoré človek môže ovplyvniť a o takých, nad ktorými nemá moc.
Človek má v živote svoje povinnosti, stereotypy, ktoré sú často vynútené nevyhnutnosťou, okolnosťami, ale od nánosov vlastnej minulosti sa môže očistiť, „či chodec v koži zvieraťa, či človek v koži človeka." Práca s absolútnymi detailmi, niekoľkými zmyslovými zábermi dokáže odhaliť, čo je pre človeka podstatné.
Zaujmú aj reakcie na tzv. nezrozumiteľnú poéziu a predstavy o vznikaní poézie, keď nemusí ísť o silné dojmy, inšpirácia môže byť v jednoduchých okamihoch skutočnosti. A ešte forma: rytmus, zvláštne časové záznamy, litanickosť, miniatúrne skice, hra so slovami, znaky poetizmu, niekedy treba zvážiť - je to báseň v próze, alebo próza vo veršoch? Aj to je výsledok širokého umeleckého záberu v Litvákovej tvorbe.
Autor neprepiera, neperie, ale necháva všetko prirodzené („písanie a čítanie je/ najmlčanlivejšia činnosť so slovami"). V jednom z rozhovorov sa vyjadril, že „chceme ľudí potešiť". To sa mu podarilo aj touto knihou.
