Lauffovej snímky pôsobia na diváka podobne ako čítanie jej životopisu.
Keď v roku 1978 otvárali v Galérii Cypriána Majerníka výstavu Ľuby Lauffovej, najprv ju podľa štandardných postupov musela schváliť komisia. Tej sa nepáčili ženské akty, ktoré označila za „príliš odvážne až pornografické". Výstava mohla byť otvorená, až keď niektoré z nich zvesili. Tento príbeh odznel aj na decembrovej vernisáži fotografií Ľuby Lauffovej v bratislavskej Galérii 19.
Bez tváre, ale nie bez mena
Dnes by už nikto pred Lauffovej fotografiami nezatvoril dvere ani by ich neprirovnal k pornografickým ako vtedy. A nebolo by to len tým, že svet sa v pozeraní na nahotu zmenil. Umelecké hodnoty a výraz, aký jej pripisovali teoretici, priatelia a pedagógovia, sú však platné stále.
Niektoré zo snímok majú štyridsať rokov, dýchajú a žijú vo svojom svete - bez prvoplánových príkras. Vynikajú podmanivou jemnosťou a akousi zvláštnou, priam tajomnou silou zároveň. Presne tak ako ich autorka.
Výstava nemá žiaden názov, postačí Ľuba Lauffová. A nič nevystihuje takmer tridsiatku fotografií lepšie. Všetky sú prepletené, akoby ich držalo telo niektorého z kostlivcov Lauffovej koláží. Svoje objekty nechala zarásť spleťou živých koreňov a konárov stromov až do času, kým im nedala jemné motýlie krídla v sérii Iné motýle z roku 2003, iba krátko predtým, ako sa rozhodla odísť aj ona sama.
Okrem ženských aktov zo 70. rokov sú tu kolorované fotografie, objekt v pezinskom parku - veľkoformátová fotografia na vode, ktorá vystihuje Lauffovej akčnú tvorbu, anatomické koláže z 90. rokov, z čias, keď fotila aj Poctu Magrittovi (pri Dunaji) s mužom bez nohavíc v typickom magrittovskom klobúku, i Pocta Michelangelovi. Tá vznikla na tému svetla na povestných Majstrovstvách Bratislavy v posune artefaktu organizovaných Deziderom Tóthom.
Ktorý z portrétov je jej?
Lauffová, ktorej fotografie sa od času stráveného na pražskej FAMU objavovali v časopisoch, knihách a na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách, patrí nepochybne k najvýraznejším fotografkám u nás.
Tak ako napísala Zuzana Bartošová k tej výstave spred dvadsiatich rokov, „v divákovi sa pri pohľade na originály fotografií Ľuby Lauffovej deje čosi podobné ako v čitateľovi jej životopisu: namiesto očakávaných dekorativizujúcich formúl vníma prekvapený divák odvážne hľadanie slovne neuchopiteľnej atmosféry".
Popri portrétoch Dominika Tatarku či Mariána Vargu je tu aj portrét autorky. Pochádza z ročenky Du Mont Foto, ktorá vyšla vo vtedajšom Západnom Nemecku. Na jej fotografiách je však najpútavejšie to, že tvár autorky, imaginatívnosť, dôkladná práca so svetlom, s kompozíciou a spomínaná neuchopiteľná atmosféra sú na každej snímke.
Uprostred miestnosti, akoby symbolicky, visí séria fotografií Pršiplášť a Krok do oblohy. Ľuba Lauffová ten krok urobila. Jej fotografie tu zostali, ale patria medzi tie, ktoré sa vymykajú tomuto svetu.
Derniéra výstavy Ľuby Lauffovej spojená s diskusiou, ktorú uvedie Vladimír Kordoš, bude v Galérii 19 v piatok o 17.00 h.
Pršiplášť a Krok do oblohy, 1983
Akt, 1976
Bez názvu, nedatované
Bez názvu, objekt v Pezinskom parku, 1987
