Novoročné pozdravy si fotografka Ľuba Lauffová vytvárala sama. Keď sa raz zase blížil čas ich posielania, vymyslela si, že na nich bude ženský akt.
Na fotenie si zavolala speváčku Alenu Čermákovú - na chrbát jej opatrne pripichla špendlík a naň priviazala stužku s PF.
Na fotografii to vyzeralo, že obnažená je Čermáková, v skutočnosti bolo odhaľovanie obojsmerné. Alena bola najbližšia priateľka, pred ňou sa Ľuba Lauffová obnažovala psychicky celá.
Najkrajší portrét, aký doma má
„Milovala Paríž, francúzštinu, šansón, Reného Magritta, veľké zmrzlinové poháre. Hudbu, spánok a kúpanie v mori, odvážne plávala do hlbokej, tmavej modrej," hovorí Alena Čermáková. „Pri tvorivom nápade blčala ohňom ako chrliaca láva, a keď ten okamih prešiel, s nechuťou až bolesťou sa pozerala na to, ako jej energia slabne."
Ľuba Lauffová bola spolutvorkyňou novej vlny štylizovanej inscenovanej fotografie a s mimoriadnou intenzitou vnímala hru svetla a tieňa. Socialistické mestá boli sivé, ona z tej sivosti hľadala cestu von.
Kto kráčal vedľa nej, videl, kedy cítila, že ju našla. „Vtedy bláznivo cvakala spúšť, aby jej z tej pominuteľnej krásy svetla neuniklo nič. Bez toho by nenašla uspokojenie," hovorí Čermáková.
Alenu fotila aj ako nádejnú speváčku. Podmienky vhodného miesta nakoniec splnila mamina obývačka, len si tam trochu poprenášala televízor a niektoré ďalšie kusy nábytku. „Mala ťažký fotoaparát, ale necítila žiadnu bolesť. Obiehala okolo mňa, vyskakovala na stôl, na stoličku, výskala od radosti. S láskou som ju pozorovala."
Až sa chvela, aký ľudský súzvuk prežila. S Ľubou Lauffovou prežívala vzácne priateľstvo a získala najkrajší portrét, aký doma má. Opäť si naň spomenula, keď rozmýšľala nad tým, akú fotografiu vybrať do svojho nového cédečka.
Tie obrazy som musela zvesiť
Akokoľvek zázračné boli Lauffovej tvorivé okamihy, v Galérii 19 je to smutná výstava. Aj Čermáková hovorí, že z jej obrazov niekedy cítila stiesnenosť, ešte detský strach pred svetom a túžbu duše, ktorá by najradšej vyletela z telesného otroctva. „Tak by prekonala bariéru sivého priestoru, strachu z chorôb, komunizmu, krutosti ľudského srdca."
Lauffová rozprávala šarmantné zážitky s Mariánom Vargom alebo Dominikom Tatarkom, dôvernejší vzťah mala napríklad s Dušanom Hanákom, jeho manželkou Monou Hafshal a talianskym nadšencom pre fotografiu Sergiom de Ascoli. On jej zorganizoval výstavu fotiek vo Florencii, Alena ich spolu so svojím manželom pašovala v aute cez hranice.
Ale nebolo veľa ľudí, ktorým by mohla tak dôverovať a ktorým verila, že unesú a nezneužijú intimitu blízkeho priateľstva.
V obývačke Čermákovcov viselo niekoľko jej obrazov. Dnes už tam nie sú. Alena ich Ľube požičala na jednu pražskú výstavu. „Tesne pred smrťou mi ich chcela vrátiť. Nezdvihla som jej telefón. Vravela som si, že jej zavolám zajtra. Bola som posledná, komu volala. Dlho som si vyčítala jej smrť. Ten smútok, že som ju neuchránila pred tmou, na mňa v tej obývačke padal. Zvesila som ich teda. Sú schované, ale starostlivo opatrované."
