Keď dvaja priatelia a literárni velikáni zostali odkázaní len na listovú komunikáciu, stala sa ich korešpondencia neplánovaným románom.
Posledným listom v knihe Jak je ve větě člověk (Books and Cards, editori Alena a Michal Přibáňovci), ktorá je výberom z korešpondencie Josefa Škvoreckého a Jana Zábranu, je kondolencia Márii Zábranovej v septembri 1984: „Bol to môj najlepší kamarát." Kniha síce vyšla ako 39. zväzok Škvoreckého Spisov, no obsahom presahuje rámec tejto edície a rovnako by korešpondencia mohla byť súčasťou (neexistujúcej) kompletizovanej dokumentácie Zábranových písomností.
Cnie sa mi až k smrti
Najmä jeho listy zo začiatku normalizácie, kde Škvoreckému, ktorý už bol v kanadskom exile, opisuje postupujúcu devastáciu literárneho života v Československu, patria k najpôsobivejším častiam knihy. „Pripadá mi to tu ako v poslednom ťažení, takto scenzurované noviny neboli azda nikdy," píše zdrvený Zábrana, ktorý, na rozdiel od svojho Errola, ako Škvoreckého nazýval, premeškal (či nemal odvahu?) využiť možnosť emigrácie.
Smútok za priateľom, s ktorým sa nestihol ani rozlúčiť a tuší, že ho už nikdy neuvidí („stále na vás myslím, cnie sa mi až k smrti"), znásobuje zdesenie, že opäť prichádza to, čo obaja už kedysi zažili, a že sa rúca všetko, o čo sa spoločne usilovali. Svoju rolu tu zohráva aj trauma z mladosti, keď obaja Zábranovi rodičia boli po nástupe komunizmu dlhé roky väznení.
„Mám dojem, že je to koniec kultúry. Oni to chcú v tomto stave podusiť tak sedem-osem rokov, nechať vymrieť časť generácie, skorumpovať pár mladých hlupáčikov a potom to všetko potichu previesť na masovú kultúru tých televíznych seriálov." K informácii, že antikvariáty dostali zákaz predávať Kunderu, Lustiga, samozrejme tiež Škvoreckého a mnohých ďalších, pridáva historku: „Videl som u jedného antikvára vzadu asi desať tvojich knižiek a na otázku, čo bude s nimi, mi ten dobrý človek povedal: A čo keď mi to priniesol predať fízel, aby zistil, čo s nimi urobím!"
Utajená autorská dvojica
Listy v knihe sú len zachovaným torzom korešpondencie, výber sa začína rokom 1963, keď už oboch spájalo desaťročné priateľstvo a až nečakane prepletený profesijný život autorskej a prekladateľskej dvojice. Nejasnosti v konšpirácii ich spolupráce, ktoré by v štandardných podmienkach nemuseli vznikať, resp. by sa ľahko vysvetlili, sa po nečakanom odlúčení stali potenciálnym zdrojom konfliktov.
Viac zvonku ako medzi nimi, no v listoch nemohli občas nerezonovať. Rovnako niekedy zaznejú aj iné tóny nepochopenia, najmä Zábrana sa snaží korigovať Škvoreckého pohľad spoza oceána. Oceňuje jeho snahu pomôcť českým spisovateľom vydávaním ich kníh v Toronte, no súčasne upozorňuje, aké riziká jeho ponuka prináša.
„To predsa všetko dobre poznáš, žil si v tom roky. Veľmi dobre chápem, že ozon de la liberté je opojný, ale zatiaľ sa nedá nič robiť. Predsa by si sa nechcel prizerať, ako ľudia riskujú nebezpečenstvo totálneho existenčného zničenia," vysvetľuje zúfalú situáciu, no ani na okamih nepochybuje o tom, že Errol je najčestnejší, najspoľahlivejší a najnezištnejší človek, akého poznal. „Len je viem, čo je on zač."
Šialené orwellovské časy
Komunikáciu navyše komplikovala neistota a nejasnosť, ktoré listy sa vôbec dostali k adresátom. Svedčí o tom aj Zábranov zápis v jeho monumentálnom denníkovom diele Celý život. Popisuje, ako v jednom liste zo začiatku 70. rokov napísal Škvoreckému, čo sa o ňom v jeho bývalej vlasti hovorí: „Zbabělcema nasral celej Náchod, Miráklem nasral celej národ."
O tom, že sa tento výstižný slogan o dvoch slávnych Škvoreckého knihách (v prvej diametrálne rozdielne od oficiálnej komunistickej verzie opísal osem rušných dní záveru vojny v tomto severočeskom meste, v druhej zasa bez pátosu vylíčil dubčekovské obrodné hnutie) naozaj dostal k svojmu adresátovi, sa Zábrana dozvedel až po rokoch. Z náhodne nájdeného doslovu k jednej z kníh torontského vydavateľstva 68' Publishers, kde sa Škvorecký zmienil aj o tejto vete z dávneho listu a potvrdil mu ju „ako vo fľaške hodenej do mora". Takto si ľudia posielajú pozdravy v 20. storočí, deprimovane píše Zábrana.
Kým pomyselná prvá časť knihy (nechýba tam pražské stretnutie s Allenom Ginsbergom či Škvoreckého prvá cesta do obdivovanej a vysnívanej Ameriky v roku 1966) je akousi nadstavbou bežnej osobnej komunikácie, korešpondencia odlúčených priateľov zo 70. rokov sa stáva nezamýšľaným epištolárnym románom o hlbokom priateľstve.
Nenarušila ho ani doba, ktorej činy nazval Zábrana vo svojom najdlhšom a kľúčovom liste šialenými, orwellovskými. Smutnou symbolikou je, že jeho melanchóliou a depresiou poznačený život sa končí práve v orwellovskom roku 1984.
