Pred Vianocami vám vyšla kniha Moje Slovensko, moja rodina. Čo vás viedlo k jej napísaniu?
V roku 2002 sme sa aj s manželkou zúčastnili na prevoze pozostatkov môjho starého otca Milana Hodžu z Chicaga do Martina. Keď sme sa vrátili domov do Ameriky, začali sme o tom rozprávať a každý, kto o tom počul, sa ma spýtal, či o tom nebudem písať. Dlho som bol nerozhodný, ale nakoniec som si povedal, že by to stálo zato. Nechcel som písať len o zážitkoch s mojím starým otcom, ale všeobecnejšie o svojej rodine. Keďže som mal na mysli amerického čitateľa, aj o slovenskej histórii. Každý rok som chodil na Slovensko, pátral som po rodinných koreňoch a našiel som toho o dosť viac, ako som si predstavoval.
S Hodžovcami by to nemal byť problém.
Keby len s Hodžovcami, veľa som našiel aj o Pálkovcoch, rodine môjho otca. Je to založené na práci genealóga Zdenka Ďuričku, ktorý sa zaoberá slovenskými rodmi. Nejaké materiály sa zachovali aj v rodine. História mojej rodiny teda tvorí druhú časť knihy.
O čom je tretia časť?
Tá sa volá Moje Slovensko dnes, kde som opísal svoje skúsenosti zo Slovenska od roku 2002. Tam je len niekoľko kapitol. Jedna sa napríklad týka Ústavu pamäti národa a Jána Langoša. Iná je založená na korešpondencii, ktorú som viedol s pani Máriou Klečkovou. Ona si pamätala starého otca z detstva.
Malý John Palka so starými rodičmi Irenou a Milanom Hodžovcami
a s rodičmi Jánom a Irenou Pálkovcami v roku 1941
V knihe opisujete dramatickú situáciu, keď vaša tehotná mama v roku 1939 ušla z Československa. Vy ste sa narodili o dva týždne neskôr v Paríži. Ako sa na to dnes pozeráte?
Svoju mamu veľmi obdivujem, že si trúfla cestovať v pokročilom štádiu tehotenstva a bez muža. Mala veľkú odvahu. Teraz mi je jasné, že ona i otec ma chránili pred spomienkami na tie najťažšie časy. Spolu o tom určite hovorili, ale ja som sa o niektorých veciach dozvedel až z maminej pozostalosti.
Čo tam boli za veci?
Listy, jej denník, z ktorého v knihe citujem, denník z čias, keď chodila na Columbia University... V písomnostiach boli mnohé detaily, o ktorých by som inak vôbec nevedel. Napríklad, ako nás skoro zatkli v okupovanom Francúzsku. Keby sa to bolo stalo, tak by sme sa dostali do koncentráku.
Z Francúzska ste ušli do Spojených štátov, kde ste boli do roku 1946. Pamätáte sa na tento prvý pobyt v USA?
Pamätám sa na náš byt, na niektoré Vianoce, ako som chodil do škôlky, pamätám sa, ako sme navštívili starého otca Hodžu na Floride a ako on na nejaký čas prišiel k nám.
Ako šesťročné dieťa prežívalo koniec vojny v Amerike?
Spomínam si, ako sme počúvali správy. Ale mám to trochu popletené, pretože o vojne sa v Amerike dodnes píše a spomienky sa mi trochu zlievajú s týmito správami. Osobne sa ma to nedotklo.
A návrat na Slovensko?
Ten si pamätám dobre. Cesta loďou a potom vlak z Paríža do Prahy, kde sme sa nakrátko ubytovali u strýčka. Všetko bolo pre mňa nové – architektúra, školské lavice, paplóny, ktoré v Amerike neboli.
So slovenčinou ste nemali problém?
Vtedy nie, doma sme, samozrejme, hovorili po slovensky. To prestalo, až keď som neskôr, už opäť v USA, odišiel z domu. Študoval a písal som v angličtine a keď som sa oženil, začali sme v rodine hovoriť a písať po anglicky.
V roku 1948 vášho otca Jána Pálku zatkli. Prečo?
To som sa dozvedel len nedávno, keď mi v ÚPN vydali zápisnice z jeho výsluchu. Tradovalo sa, že ho obvinili z toho, že má v pivnici tajnú vysielačku a je v spojení so Západom. Potom som sa dozvedel, že bol zapletený do procesu s Ivanom Thurzom. To bol väčší proces, otec bol obvinený z vlastizrady, poburovania, ale po štyroch mesiacoch ho prepustili. V roku 1949 ešte nešlo o vopred pripravené procesy.
Pred Vianocami predstavil John Palka svoju knihu Moje Slovensko,
moja rodina, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram
Otec bol politicky angažovaný?
Nie, bol podnikateľ. On sa z nás vrátil z USA ako prvý, snažil sa obnoviť svoju kožiarsku fabriku v Mikuláši. Mal aj medzinárodné kontakty, ale politicky nebol angažovaný.
V roku 1949 sa vaši rodičia rozhodli znovu utiecť.
Mne, samozrejme, nepovedali ani slovo. Snažili sa o úradné povolenie na vycestovanie, ale nedostali ho. Potom prišla správa, že otca nielen sledujú, ale že mu hrozí ďalšie zatknutie. Ak by sa toto stalo, bol by to koniec. Predpokladám, že v tom momente mama začala organizovať útek cez Petržalku.
Mali ste desať rokov a v knihe útek veľmi živo opisujete. Ako to na vás vplývalo?
Musím chváliť svojich rodičov, pretože mi to veľmi uľahčili. Keď sme zakotvili v New Yorku, bola to zmena, ale nie taká veľká, ako keď sme prišli na Slovensko. Vrátil som sa do prostredia, ktoré som poznal lepšie. Problém bol, že v New Yorku som nemal vlastnú spoločnosť. Držal som sa rodiny a oni sa držali slovenskej spoločnosti. Chodievali k nám mnohí ľudia, o ktorých som sa dodatočne dozvedel, že boli funkcionármi Demokratickej strany, boli zapojení do odboja. Svoj okruh priateľov som si vytvoril až na strednej škole, ktorá bola v susednom štáte Connecticut.
Čomu sa venovali vaši rodičia?
Mama pracovala ako prekladateľka a neskôr ako knihovníčka v Rádiu Slobodná Európa a otec začal podnikať, chcel využiť styky, ale nakoniec išiel v dosť mladom veku do penzie. Pokúšal sa obchodovať s rôznymi surovinami, ale veľmi mu to nešlo.
Vyštudovali ste neurobiológiu. To znie dosť exoticky.
To bola viac-menej náhoda, tak ako všeličo v mojom živote. Keď som bol na college, zistil som, že vlastne nerozumiem fyzike, ktorá ma dovtedy bavila. Americký spôsob je, že prvé dva ročníky študent skúša rôzne predmety a potom zakotví a špecializuje sa. Zapísal som sa na kurz experimentálnej psychológie. Tam bola hlavná téma, že je možné skúmaním zmyslov porozumieť tomu, ako funguje ľudský mozog. Je to nepriamy spôsob bádania, ale ja som sa pýtal, či sa mozog nedá skúmať aj priamo. Tak som sa zapísal na biológiu. Nakoniec ma chytil kurz fyziológie a potom som strávil nekonečné hodiny v laboratóriu. Potom bola otázka, na akom experimentálnom subjekte to skúmať. Tak som si vybral hmyz. Začal som cvrčkami a potom som prešiel na vínne mušky.
Spomenuli ste americké univerzity. Nám sa môže zdať bizarné, že tam ľudia naraz študujú matematiku, biológiu a jazyk. Je to tak dobre?
Musíme rozlišovať medzi college a university. Na college to funguje veľmi dobre, študent sa môže rozhliadnuť, čo chce študovať. Keďže naše stredné školy väčšinou nie sú veľmi kvalitné, študent na college dobehne to, čo zmeškal na strednej škole. To trvá dva roky a počas ďalších dvoch rokov sa začne špecializovať. Špecializácia však nie je taká úzka ako tu, v Európe. Keď si niekto vyberie biológiu, ďalšie predmety by mali byť chémia a matematika a nejaká cudzia reč, v ktorej by študent mohol čítať odbornú literatúru. Ja som na strednej študoval nemčinu a na vysokej francúzštinu. Podľa mňa je to veľmi dobrý spôsob štúdia, pretože dnes je čím ďalej dôležitejšie, aby človek nebol príliš špecializovaný. Na problémy sa treba pozerať z viacerých pohľadov. Zoberte si nejaké znečistené jazero. Keď ho treba vyčistiť, je to technická, ekonomická, sociálna i politická otázka. Tomu všetkému treba porozumieť. Keď je človek čistý technik, je to ťažké.
John Palka s laureátom ceny Milana Hodžu za rok 2007 historikom
Jozefom Jablonickým a so sesternicou Jelkou Bučkovou
Na vysokú školu ste chodili na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Moja predstava je, že Amerika vtedy prežívala zlatý vek.
Je to do istej miery pravda. Bola to krátka idyla po druhej svetovej vojne a pred Vietnamom. Čo sa týka vysokých škôl, bola hojná podpora, bolo ľahké získať štipendium. Môj školiteľ si mohol podať žiadosť, že chce podporiť piatich ľudí a oni dostali peniaze. Dnes by sa na to neodvážil. Pre mňa to bolo úžasné.
Čo ste robili po škole?
S manželkou sme sa vzali v Indii v roku 1960 na takej dobrodružnej a čiastočne študijnej ceste. Chceli sme sa tam vrátiť. Keď sme v roku 1965 získali doktorát, dostali sme štipendium od Fulbrightovej nadácie, a tak som išiel vyučovať neurobiológiu.
Kam presne?
Je to dosť neznáma univerzita v južnej Indii v mestečku Tirupati. Vznikla zaujímavým spôsobom. V tom meste bol chrám, ktorý prilákal obrovské množstvá pútnikov a tak zbohatol, že sa indická vláda rozhodla, že peniaze musia byť použité na verejné dobročinné účely. Postavili cesty a napokon aj univerzitu a viac ako desať colleges v iných mestách. Keď som tam bol, univerzita dostávala ešte stále asi tretinu rozpočtu z toho chrámu. Bola to veľmi dobre zabezpečená škola a vyslala viacero profesorov na študijné cesty do cudziny. Bol medzi nimi aj človek, ktorý prišiel na pol roka do laboratória, kde som získal doktorát. Keď som študoval, prišiel tam aj jeden študent z Tirupati. Veľmi sme sa spriatelili.
Ale prečo do Indie?
Na college sme mali dvoch učiteľov z Indie. Jeden, ktorého rodičia boli misionári a ktorý vyrástol v Indii, bol riaditeľom nášho oddelenia. Druhý bol profesorom botaniky, ktorý sa po štyroch rokoch vracal domov a raz nám povedal, že my, americkí študenti, si myslíme, že vieme všetko, ale vlastne nemáme žiadnu predstavu o tom, ako sa žije v iných častiach sveta a že by sme sa s ním mali vybrať do Indie. Tak sme sa rozhodli, že to skúsime. Podarilo sa.
Aká to bola krajina?
To bol životný zážitok, úplne nám to zmenilo život. V Indii nájdete všetko – od najväčšieho bohatstva po najväčšiu chudobu. Je to veľmi stará kultúra, ktorá stále pretrváva. My sme sa pohybovali v strednej vrstve, začali sme sa učiť reč. Bolo to veľmi zaujímavé a pôvabné. Nájdete tam krásne veci, my sme sa napríklad vybrali do Himalájí.
Koľko času ste tam strávili?
Boli sme tam dvakrát na jeden rok. Najprv to bolo v rokoch 1960/61 a potom 1965/66. Ešte som tam vyučoval v roku 1983, keď som mal opäť Fulbrightovo štipendium.
Keď ste boli v Amerike prvýkrát, bývali ste v Chicagu, po druhom úteku to bol New York a po skončení školy Seattle. To je dosť pestré.
To je v Amerike bežné. S manželkou sme chodili na tú istú college, tam sme sa aj zoznámili. Keď sme sa vrátili z Indie, mali sme dve ponuky – jednu z Harvardu a druhú z Los Angeles. Rozhodli sme sa pre Los Angeles. Videli sme z našich skúseností z Indie, že je veľmi dôležité otvorenejšie prostredie. Na západnom pobreží je z tohto pohľadu úplne iná atmosféra, mali sme tam aj vynikajúceho školiteľa. V L. A. sme študovali štyri roky, ale ešte v prvom roku sme sa vybrali na kurz morskej biológie, ktorý bol na jednej výskumnej základni pri Seattli. Kurz bol úplne skvelý a my sme sa do toho kraja zaľúbili. Je tam nádherne – sú tam hory, more, ostrovy a krásne sa tam býva. Tak sme si zaumienili, že ak by tam bolo možné získať pozíciu, pôjdeme tam. Po druhom návrate z Indie mi ponúkli miesto v Houstone v Texase. Na Rice University som učil tri roky, ale potom sa konečne uvoľnilo miesto v Seattli.
V roku 2002 previezli z Chicaga na Slovensko pozostatky Milana Hodžu.
Druhý sprava vtedajší veľvyslanec v USA Martin Bútora
Len ste učili, alebo aj bádali?
To je súčasť univerzitnej pozície. Môj profesorský čas bol rozdelený na tri časti: na vedecký výskum, prednášky a organizačnú prácu.
Čo ste skúmali?
Zaujímal ma nervový systém, mozog, zmysly... Zameral som sa na sluch svrčkov, keďže komunikujú akusticky. Potom som mal veľmi dobrého kolegu a priateľa, ktorý sa zaujímal o regeneráciu. Na to je hmyz veľmi dobrý, pretože keď urobíte nejaký chirurgický zákrok, začne sa regenerovať. Naša otázka bola, keď sa vytvorí nová časť tela a nové nervové bunky, ako sa spoja s bunkami, ktoré zostali neporušené? Ak sa správne nepripojili, regenerácia nebude účinná. Tak sme zisťovali, ako sa spájajú nové bunky so starými. Potom som prešiel na mušky, kde bol trochu iný prístup, pretože bolo možné využiť mutácie.
Znie to trochu ako veda pre vedu.
Áno, bola to veda pre vedu, ale s tým rozdielom, že medzi genetikou drozofily a genetikou človeka je blízke spojenie. To, čo sme robili, malo neskôr ohlas aj pri výskume myší i ľudí.
Zaoberali ste sa aj ľuďmi?
Nie, len som o nich prednášal, pretože moji študenti väčšinou smerovali na medicínu.
Keď sme už pri tých génoch, ako sa pozeráte na otázku genetickej manipulácie?
Treba si dávať pozor. Mám isté výhrady proti tomu, ako to využívajú niektoré firmy, pretože ide nielen o biologickú, ale aj o etickú otázku. Z biologickej stránky je to v poriadku, od genetiky, ktorú používame už sto rokov, sa nový spôsob genetickej manipulácie líši len málo. Ale iná vec je, keď to chce niekto komerčne využívať. Proti tomu mám veľké výhrady.
Napríklad?
Napríklad, keď nejaká firma vytvorí nejaký druh kukurice, ktorá nesie gén, ktorý ju chráni pred herbicídmi od tej istej firmy. Logika je tá, že môžete pole bez problémov striekať a nemusíte sa báť, že zničíte úrodu. Je však príšerné, že ste naviazaný na tú firmu, na jej semená aj na jej herbicíd. Nemôžete napríklad odložiť semená na druhý rok, ale musíte kúpiť nové. Myslím, že mutácie sa vyvinú aj v rastlinách, ktoré chcete vykynožiť, takže sa stanú odolnými. Takže bude treba väčšie a väčšie dávky toho herbicídu. Toto podľa mňa nie je rozumný postup.
Vráťme sa k vášmu životu. Po tom, čo ste v roku 1949 odišli zo Slovenska, mali ste tu nejaké kontakty?
Veľmi skromné. Prvýkrát som tu bol v roku 1976.
Ako ste nás vtedy videli?
V prvom rade som sa stretol s rodinou, to bolo krásne. Na druhej strane tu bol hlboký komunizmus a to bolo príšerné. Domy boli ošarpané, nemohli ste sa voľne rozprávať, ľudia sa báli, nebolo možné voľne čítať, prehliadky na hranici boli veľmi prísne. Bol to šok. My sme vedeli, že je to tak, ale jedna vec je vedieť o tom a druhá zažiť to. V Amerike, ale aj inde na svete je intelektuálna elita, ktorá je veľmi ľavicová a s nimi sme občas debatovali, bolo ťažko uveriť, aké to tu bolo.
John Palka pri mieste posledného odpočinku svojho starého otca
na martinskom Národnom cintoríne v roku 2008
Ďalší raz ste prišli až v roku 1990?
Áno.
A pocit?
Nadšenie. Aj v rodine. Potom sme sa vracali viac-menej každý rok.
Vidíte nejaký posun?
Určite. Keď tu bol Mečiar, trochu som sa obával, akým smerom to pôjde, ale potom to bolo lepšie. Mne imponuje, že boli niekoľkokrát voľby, vymenila sa celá garnitúra a vždy to bolo pokojné a dôstojné. Už je to určitá stabilita a rovnováha. To nemuselo tak byť.
Váš starý otec Milan Hodža bol veľkou postavou slovenských dejín. Vidíte tu nejaké prejavy úcty voči nemu?
Každý rok sa konajú Dni Milana Hodžu. A v širšej spoločnosti to neviem posúdiť. Keď Ústav politických vied robil výskum o rôznych postavách slovenskej histórie, medzi ktorými boli aj Milan Hodža a Michal Miloslav Hodža, týchto dvoch si ľudia plietli. Takže asi nie je natoľko známy, ako by mal byť.
John Palka (1939)
Narodil sa v Paríži ako syn Jána Pálku a Ireny Hodžovej, dcéry politika Milana Hodžu. Vojnu rodina prežila v USA, vrátila sa na Slovensko, ale v roku 1949 opäť odišla do Spojených štátov. Tu John Palka vyštudoval neurobiológiu. Učil na univerzitách v Indii, Houstone a nakoniec zakotvil na Washingtonskej univerzite v Seattli, kde je profesorom neurobiológie. Nedávno mu vo vydavateľstve Kalligram vyšla kniha Moje Slovensko, moja rodina.
