Obaja autori vytvorili naozaj dobrú dialógovú dvojicu, kde sú otázky aj odpovede vo vyváženom pomere a ich obsah, rozčlenený do troch dielov a šestnástich kapitoliek, je nesmierne zaujímavý a vskutku obsažný.A keď k tomu pripočítame obštrukcie, ktoré sa proti jeho osobe začali hromadiť pre podpis na manifeste Několik vět, a nadobudli stúpajúcu intenzitu, keď ako jediný dokázal (v októbri 1989) vrátiť titul zaslúžilý umelec pre nesúhlas s politikou vtedajšieho režimu, tak mu osud prihral zmenu vskutku osudovú.
„Možno je to sebecké, ale mám rád svoju vnútornú slobodu. Hoci som si ju nikdy vedome nepestoval, jej prítomnosť som vždy pociťoval ako absolútne prirodzenú súčasť môjho života. V opačnom prípade by to zrejme bolo na neprežitie. Nestratil som ju ani počas tých neslobodných rokov, pretože sme ju spolu s kolegami z divadla nachádzali v hrách Čechova, Shakespeara, Moliéra... “
Návrat ku koreňom
Pravdupovediac, je to dosť presné krédo a nik nemôže povedať, že by sa mu v priebehu časov zlých aj dobrých herec a politik Milan Kňažko vedome spreneveril - i keď občas, chtiac aj nechtiac, balansoval na hrane svedomia a vedomia. Krátko pred novembrovou zmenou sa nachádzal takmer na vrchole hereckej kariéry, či už filmovej, alebo divadelnej, ale začal sa uňho prejavovať syndróm vyhorenia.
Recenzia / kniha
Milan Kňažko: Nosím v sebe mnohé jazvy (rozhovory s Jánom Štrasserom)
Forza, 237 strán
Z exponovaného herca sa postupom času stal exponovaný politik s neuveriteľnou energiou stúpajúcej hviezdy, ktorý však zvládol aj umenie odísť a postupne s noblesou sa vrátiť ku koreňom svojej pôvodnej práce.
Mix drámy i komédie
Napísať o takom bohatom živote knižku sa úspešne pokúsil Ján Štrasser – básnik, textár, novinár a prekladateľ - v ostatnom čase autor viacerých knižných rozhovorov (Lasica, Studénková, Chudík, Labuda, Peteraj, Janovic), špeciálneho subžánru interview. Pýtajúci sa stretáva s partnerom relatívne dlho, a hoci sa poznajú, majú dosť času, aby sa vďaka novým otázkam a odpovediam spoznali dobre a lepšie. Dlhé hodiny rozhovorov pri zapnutom magnetofóne umožňujú „nahodiť“ tému, môcť v nej ísť do šírky aj hĺbky, odbočiť od nej a opäť sa k nej vrátiť.
Niekedy sa zhovárajúci dostávajú až do sporu, inokedy len tak nezáväzne „kecajú“. Ak sa niečo zabudne, nedopovie, vynechá – je šanca, že pri ďalšom stretnutí dôjde k doplneniu. Najdôležitejšie a zároveň aj najťažšie pre obe strany je nájsť tie správne témy, motívy aj otázky a postupne vytvoriť akúsi dobre členenú inscenačnú mixtúru drámy aj komédie s charakterom.
Hlavnou postavou je, samozrejme, Kňažko, ale posledné slová má vždy dramaturg a režisér rozhovoru Štrasser, ktorý počas editovania veľkého množstva nahraného materiálu musí citlivo posúdiť, čo je dôležité, čo menej a čoho sa vzdať.
Zvládnuté peklá života
Kňažkova diplomatická skúsenosť (bol ministrom, poslancom a podpredsedom vlády) dobre „kontroluje“ hereckú vášnivú úprimnosť (viac ako štyri desiatky divadelných postáv, päťdesiat filmov, množstvo televíznych inscenácií). Nedáva však žiadne vyhýbavé odpovede.
Má svoj humor a snaží sa byť úprimný, ústretový a zaujímavý.
Napokon, je o čom. Milan Kňažko si prešiel v živote viacerými peklami, ale dokázal ich zvládnuť na „plný úväzok“ ako hrdý človek bez výraznejšieho naštrbenia charakteru.
Dosť dobre sa naňho hodí definícia Vilmy Jamnickej, herečky a úspešnej astrologičky, ktorá mu už v roku 1972
horoskopicky predpovedala kariéru revolucionára, aby ho o dvadsať rokov neskôr označila za človeka, ktorý „pevne stojí oboma nohami na zemi a má svoje tajomstvá, pričom v určitom zmysle berie život ako nepretržitú hru, v ktorej hrá ešte aj tú svoju...“
