V rodnom Sarajeve ho znenávideli, tak si postavil vlastnú dedinu a nazval ju Drvengrad. Robí už len to, čo chce, a je jedným z najznámejších európskych filmárov. EMIR KUSTURICA je dvojnásobným víťazom prestížneho festivalu v Cannes, no radšej rozpráva o kamarátstve s Johnnym Deppom. Snaží sa hovoriť
po česky a nevyhýba sa ani nepríjemným témam.
V 70. rokoch ste v Prahe študovali réžiu na FAMU u Otokara Vávru. Ako si na to spomínate?
„Vávra bol najlepší profesor na svete. Učil nás estetiku vo filmovej réžii – tomu vtedy nik iný nerozumel a nikto nevedel tak dobre prednášať. Keď som v roku 1978 urobil prvý krátky film Guernica, veľmi ma pochválil. Potom som sa s ním stretol až v 90. rokoch, keď som na Barrandove nakrúcal Underground. Sťažoval sa mi, že sa mu pracovne nedarí, pretože sa angažoval za minulého režimu. Bolo mi ho ľúto, bol vždy veľký profesor a režisér.“
Sledovali ste našu politickú scénu?
„Vždy sa mi páčil Václav Klaus. To je naozaj formát. Predovšetkým preto, že bol rezervovaný k protisrbskej propagande.“
Vyčítate nám Čechom, že sme uznali nezávislosť Kosova? Sám ste sa zasadzovali v kampani Kosovo je Srbsko.
„To sa musí oddeľovať. Keď prídem do Prahy, tak vidím, že sme si blízki. Ale problém je v tom, že česká vláda nerobí rozhodnutia sama za seba. Príde americký minister zahraničia a ten vám povie, čo máte robiť.“
Chcete povedať, že sme lokajmi Západu?
„Presne tak. Nie ste slobodní a nezávislí, aj keď si to možno myslíte. Kosovo je strategický bod západnej civilizácie, preto mu dávate nezávislosť. Pritom máte oveľa viac spoločné so Srbmi než s Albáncami, ale musíte robiť to, čo vám Západ podsunie. Uznanie nezávislosti Kosova predsa nebol váš nápad.“
Vráťme sa k umeniu. Za vaše filmy ste pozbierali množstvo prestížnych cien. Ste spolu s Francisom F. Coppolom jediným režisérom, ktorý získal dve Zlaté palmy v Cannes. Pritom sa tvrdí, že vaše vrcholné dielo ešte len príde.Tiež to tak vnímate?
„Mám rozpracované dva významné projekty. Jeden z nich je film o Panchovi Villovi s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe, čo bude obrovský film, zatiaľ môj najväčší. Je ťažké urobiť veľkofilm s dušou. A ďalší projekt je o Dostojevskom, o troch ľuďoch, ktorí sú ovplyvnení jeho dielom.“
S Johnnym Deppom ste už spolupracovali na Arizona Dream z roku 1993 a v Drvengrade ste mu odhalili sochu. Čím vás tak očaril?
„Je to môj skvelý kamarát a kvôli nemu som nakrúcanie filmu o Panchovi odsunul o dva roky, pretože má veľa práce. Vybral som si ho, pretože je to herec s obrovskou osobnosťou. Problém mnohých hollywoodskych hercov je, že svoju osobnosť rozdrobia, podriadia sa mase. To sa v jeho prípade nestalo.“
Nepripadá vám česká tvorba oproti tej vašej nudná a úzkoprsá? Vaše filmy sú dosť živočíšne, plné temperamentu a horkokrvných hrdinov.
„Naučil som sa tu jednu zásadnú vec, ktorú nevie nik tak dobre ako Česi: irónia je vo filme úžasnou zbraňou. Od vašich spisovateľov, Hrabala alebo Vančuru, som sa zase naučil chápať, že malý človek z malej slovanskej krajiny môže byť veľký hrdina. Po návrate do Sarajeva som sa snažil na tento český prístup k hrdinovi nezabudnúť.“
Spomenuli ste Sarajevo, rodné mesto, kde vám väčšina obyvateľov vyčíta, že ste ho opustili na začiatku vojny, vyhlásili sa za Srba a neskôr dokonca prestúpili z islamu na pravoslávie. Prečo ste to urobili?
„To je skreslené, ľudia to využívajú ako propagandu proti mne. Náboženstvo som nezmenil. Bol som ateista, nikdy som islam nepraktizoval, ja ani moji rodičia. Takže som sa len nechal pokrstiť.“
A zmenili ste si meno na Nemanja.
„To je zase propaganda. Meno som nezmenil. Keď sa necháte pokrstiť, tak predsa získate cirkevné meno, ktoré používate spolu so svojím rodným menom. Keď umriete, tak je dôležitejšie, aké je vaše krstné meno. Ale keď žijete, tak je to jedno. Rôzni ľudia ma nemajú veľmi radi.“
Pre politiku máte nepriateľov. Naposledy ste mali problémy počas návštevy filmového festivalu v Turecku, kde sa do vás obul minister kultúry a istý režisér. O čo išlo?
„Napadol ma za to, že som sa podľa neho dostatočne nedištancoval od genocídy počas vojny v Bosne a že zľahčujem zločiny spáchané Srbmi. To je samozrejme nezmyselné obvinenie. Povedal som im, že ak sú takí citliví na genocídu, prečo sa nedištancujú od toho, čo sami urobili Arménom.“
Niekto vraví, že vo filme Underground skresľujete fakty o živote na Balkáne. Filozof Slavoj Žižek povedal, že pre Underground k vám pociťuje až „živočíšnu nenávisť“. Naozaj ste vtedy uvažovali o skoncovaní s nakrúcaním?
„Áno, bolo to nezmyselné obvinenie. Niektorí Sarajevčania mi vyčítali, že som nakrútil film, ktorý nadŕža Srbom. Odkázal som im, že k Sarajevu nič necítim, zabudol som naň. Teraz je rad na Sarajevčanoch, aby zabudli oni mňa.“
Boli ste od vojny v Sarajeve?
„Nebol, ani tam nepôjdem. Ľudia, ktorých mám rád, tam už nie sú. Stretávam sa s nimi inde vo svete, napríklad v Paríži.“
Žili ste aj v New Yorku. Hoci hovoríte, že život v mestách vám nevyhovuje, že je ponižujúci.
„Zistil som, že život v mestách je nudný. Dáte si večeru v reštaurácii, porozprávate sa s kamarátmi o biznise. Stále to isté dokola. Cítil som sa veľmi zviazaný, neslobodný. Preto som sa vrátil do Srbska a postavil si vlastnú dedinu. Žijem tam dynamický život. Chodia za mnou ľudia z celého sveta. Organizujeme semináre, festivaly, som tam obklopený umením.“
Drvengrad, prezývaný aj Kustendorf, však nie je typická srbská dedina. Do výstavby ste investovali milióny a sú tam prvky modernej mestskej civilizácie. Akoby ste si vystavali vlastný raj.
„Áno, mám najväčšie kino v krajine, verejné kúpalisko, galériu, podzemné basketbalové ihrisko. Máte pravdu, je to môj raj, tam mi je dobre ešte predtým, než sa dostanem do toho skutočného. Chystám ešte botanickú záhradu, po filmovom festivale založím aj literárny a hudobný. Stratil som všetko, čo som v bývalej Juhoslávii mal. A keď som mal problémy s ľuďmi v Sarajeve, tak som si povedal: Stratil som svoje mesto, urobím si vlastné. Vždy, keď som mimo, teším sa na to, ako už budem zase vo svojej dedine.“
Nebojíte sa, že sa z nej stane turistická atrakcia?
„Už sa stala. Každý deň tam prichádzajú desiatky ľudí, hoci je to odrezaná pustá krajina 250 kilometrov od Belehradu.“
Ste podnikateľ, filmár, šéfujete tam národnému parku a popritom hrávate so skupinou Emir Kusturica and The No Smoking Orchestra. Ako to stíhate?
„Vlastne ani sám neviem. Len viem, že vôbec nerelaxujem. To neovládam. Nedávno som vydal knihu, teraz som robil v Paríži operu, nakrúcam, za jedenásť rokov som odohral päťsto koncertov. Popritom ešte pilotujem helikoptéru, učím sa lietať aj na lietadle a navrhol som vodnú elektráreň, ktorú chcem v dedine postaviť.“
Je pravda, že zbierate zbrane a rád strieľate? Že každé ráno si musíte vystreliť z niektorej zo svojich pištolí?
„Vystrelím si vždy pred raňajkami. Je to spôsob, ako dostať do života trochu dynamitu.“
Autor: Veronika Jonášová
