Práve teraz na dvoch poschodiach SNG visia maľby, ktoré chcú ukázať tvár maľovania u nás v poslednej dekáde. Na pultoch kníhkupectiev sú Rozhovory o maľbe – Pohľad na slovenskú maľbu prostredníctvom orálnej histórie (Slovart, VŠVU). Nekladú si žiadnu ambíciu okrem tej, ísť do hĺbky, obísť rám, prejsť až na druhú stranu plátna a pýtať sa.
Maľba prežíva prajné obdobie. A kedy ho neprežívala? Čím je pre nás? A čím je maľba pre tých, ktorí (s) ňou žijú? Historička umenia Jana Geržová možno nepoznala všetky odpovede, ale vedela presne, kde ich nájde.
Vec osobného vzťahu
„Maľovať je sexi... Kedysi sa mi zdalo hlúpe, keď som čítala, že niektorí maliari hovorili, že musia, že potrebujú maľovať. Ale pravda je, že keď dlhšie nemaľujem, tak som trochu nervózna, lebo mi ten pokoj, to stíšenie, tá samota chýba. V prípade nedostatku tohto pocitu z pohody samoty cítim abstinenčné príznaky,“ hovorí Dorota Sadovská.
Vo výbere dvadsiatich dvoch výtvarníkov patrí s Erikom Šillem medzi tých najmladších, ktorí spolu s Geržovou hľadajú tvár maľby.
Otázok je viac. K tej, vari najdôležitejšej, „smrti maľby“, idú pomaly a sústredene. Hĺbajú od začiatku, od príčin tvorby, od ateliérov, pedagógov a ich vplyvu, od maľby, ktorá je niečím, „čo sa nedá ničím iným nahradiť“, ako hovorí Milan Bočkay. A hoci sa nosné otázky zopakujú v každom z rozhovorov, vždy ich nasleduje osobitá výpoveď. A takmer vždy reaguje na tú najdôležitejšiu záporne.
Smrť maľby? Kdeže
„V živote som neverila, že existuje niečo ako smrť maľby... Myslím si, že keď niekto príde s niečím takým ako smrť maľby, mal by si uvedomiť, že mňa ako jednotlivca smrť čaká, ale nie maľbu... Prečo? Veď sa rodia nové deti, ktoré veľmi skoro začnú čmárať po stene, to sa nedá zrušiť nejakým vyhlásením,“ hovorí definitívne Klára Bočkayová. Zastávajú ju ďalší: „Mŕtvy bod maľby neuznávam, to je pre mňa iba kunsthistorická hantírka,“ hovorí Rudolf Fila.
Najmä v týchto momentoch sa najviac odráža dlhoročné postavenie Jany Geržovej na našej scéne. Rozhovory nie sú bezcieľnymi rozpravami výtvarníkov, naopak, ide o dôležitú vzájomnú konfrontáciu, konflikty a kompromisy sveta teoretičky a umelcov, čo autorka pripomína aj v záverečnej analýze. „Daniel Brunovský ako jediný svojimi odpoveďami – otázkami (Ja neviem, prečo si dnes všímaš maľbu, keď si si ju nevšímala pred desiatimi rokmi) navodil situáciu, v ktorej sa naše úlohy na čas vymenili.“ Kto zvíťazil? Jednoduchá odpoveď. Maľba.
Maľba je o. k., a čo teraz?
Ako celok sa rozhovory môžu javiť priam ako obhajoba, zastávanie maľby, čo je až na hranici osobných vyznaní. To však nie je ich úlohou, maľba je predsa čosi prirodzené, „dnes ma fascinuje pomalosť maľby, ktorú by som prirovnal k prírodnému biologickému fenoménu“ (Berger), a hlavne, „ak človek niečomu verí, neprestane to robiť len preto, že to nerobia ostatní“, uzatvára presvedčivo Hostiňák.
Ďalej však znepokojene pokračuje: „Často som na pochybách, či aktuálna vlna maľby skutočne vypovedá o maľbe, či jej veľkosť nie je skôr veľkosťou peny ako vody, ktorá je roztrieštená vo vlne.“
Rozhovory Jany Geržovej s výtvarníkmi prišli v hodine dvanástej. Zachraňujú je možno prisilné slovo, ale predsa – zachraňujú. Nie maľbu, ale reflexiu maľby. A robia to skutočne výnimočným spôsobom.
