l si aj v slovenskom filme Vadí nevadí režisérky Evy Borušovičovej. Nahuleného rozhlasového moderátora Galagera si zapamätal každý, kto film videl. Tak ako Vadí... mnohí prirovnávali k legendárnym Zelenkovým Samotárom, tak Galagera k Macháčkovmu Jakubovi. Napriek očakávaniam, stretnúť ho v Bratislave a v divadle istý čas nebolo jednoduché. Stiahol sa do ústrania. Dnes sa postupne vracia. Opäť hrá v SND, pred mesiacom dokončil nakrúcanie v pripravovanom filme režiséra Juraja Nvotu Kruté radosti, ktorý uvidíme na jeseň. Milan Mikulčík.
Posledné roky delíte svoj čas medzi Bratislavu a Budapešť, kde žije a pracuje vaša priateľka - maďarská režisérka Eniko Eszényi. Ako sa tam cítite?
Budapešť je nádherné mesto. Poznám hlavne zákutia na jej okraji, kde panuje dedinský život. V samotnom meste sa väčšinou len presúvam z bodu A do bodu B... Sú tam úžasné parky. Rád chodím do zoologickej záhrady - je prekrásna, relaxujem v nej. Budapešť je veľkomesto, a tak sú tam ľudia uvoľnenejší. V parkoch cvičia taiči, behávajú, športujú. Aktívne využívajú každé dobré miesto.
Aký je budapeštiansky divadelný svet?
Je veľmi podobný tomu nášmu. Má len trochu iné zafarbenie. Asi preto, že hereckú brandžu tam verejnosť vníma viac ako u nás. Ľudia, ktorí robia filmy alebo divadlo sú známejší, obľúbenejší. Maďari si svoju kultúru veľmi vážia. Herci majú lepšie zázemie a v divadle dokonca funguje akýsi kastový systém. Aj keď, v súčasnosti nejako mizne...
Aký kastový systém?
Napríklad herci nechodia do maskérne, ale naopak - maskéri chodia za hercami do šatne a prídu aj na zavolanie. Nie je to vzťah sluha a pán, ale každý prirodzene akceptuje fakt, že herec predtým, ako vyjde o siedmej na scénu, mal by mať čo najmenej vzruchov a stresov. Zároveň tu funguje aj istá zásluhovosť, pretože mladším hercom sa takejto ústretovosti nedostáva, len tým starším. Mladí maďarskí herci majú rovnaké problémy ako my, osobné aj umelecké...
Sú Maďari sympatickí?
Sú. Ja som napríklad ešte nezažil konflikt kvôli tomu, že som Slovák.
Ako sa dorozumievate, keď neviete po maďarsky?
Ak mi niekto prekladá, tak sa cez tretiu osobu rozprávam dosť dobre (smiech). Cítim však, že už mám najvyšší čas naučiť sa reč. Veď sa mi páči.
V Bratislave ste sa zoznámili s Eniko v čase, keď ste boli študentom záverečného ročníka na VŠMU pri predstavení Ako sa vám páči, za ktoré ste získali ako objav roka dosku. Dnes pracujete pod jej vedením v SND na Kleopatre. Čím je dnešná spolupráca po rokoch spolužitia iná?
Viac jej rozumiem. Prvýkrát som celkom dobre nechápal spôsob jej réžie, motivovanie herca. Niekedy to vyzerá, akoby predohrávala, ale nie je to tak - ide len o inú komunikáciu. Režíruje pocitovo a zároveň dáva hercovi veľkú slobodu. Môžem prísť na skúšku s novým nápadom a nemusím mať stres, či prejde alebo nie. Je otvorená a dobré veci prijíma bez zábran.
Dá sa povedať, že si obľúbila SND?
Myslím, že si obľúbila slovenských hercov. Tvrdí, že je u nás veľmi kvalitné herecké zázemie. Zohráva v tom úlohu, že doma nikto nie je prorokom, a aj to, že má pocit, že tu sú herci otvorenejší.
Už počas štúdií vás považovali za veľký talent. Vy ste si však vybrali cestu osobných vzťahov a na čas ste sa vzdialili z aktívneho hereckého diania. Nestojíte o profesionálny úspech?
Klamal by som, ak by som tvrdil, že oň nestojím. Úspech však pre mňa znamená robiť prácu tak, aby ma bavila, aby ma vnútorne nezaťažovala. Neviem prečo, ale divadlo stále pociťujem tak, že keď mi berie niečo, čo mi v súkromí chýba, viem, že ho nemôžem robiť každý deň naplno. Rozlišujem sebaobetu a "nezhoršovanie psychického stavu". Je veľmi dôležité, aby bol človek v poriadku v osobnom živote. Ak to tak nie je, čo sa mne niekedy stáva, cítim, že mi divadlo viac berie ako dáva. A to už nie je sebaobeta.
Neuznávate skúsenosť, že tvrdá práca naozaj niekedy oslobodzuje?
Možno oslobodzuje, ak človek pracuje 24 hodín denne. Čo sa nedá. Dôležité je dosiahnuť vnútorný pokoj, pevný bod v živote. Nie sú to okolité veci, je to niečo neviditeľné, čo by sa dalo nazvať dušou.
Podobný príbeh má aj Slávka Halčáková, s ktorou ste hrali vo filme Vadí nevadí. Ako sľubný talent sa na čas vzdialila. Nejde o známku nejakého spoločného generačného pocitu?
Neviem presne, ale povedal som si, že sa nebojím budúcnosti v tom, že by som nevyužil príležitosť, ktorá sa mi naskytne. Som trochu fatalista a mám pocit, že ak tým hercom mám byť, tak ním budem. Nikde nie je napísané, že herec sa stáva dobrým iba hraním v divadle. Ako hovorí Michail Čechov - nie je dôležité to, čo človek na javisku vysloví, ale čo z neho vyžaruje. Ja by som rád predstúpil pred ľudí s energiou, ktorá by ich lákala, aby to bolo teplé. Momentálne potrebujem vyriešiť si starý život - svoje návyky, ktorých sa chcem zbaviť. Chcem začať nový život a keď to všetko vyjde, tak s nejakou nadobudnutou novou čistotou začnem naplno pôsobiť v divadle.
Hovoríte iba za seba. Netrúfate si pomenovať životný pocit svojich rovesníkov?
Ak by som niekedy mal potrebu generačne sa vyjadriť, teda za niekoho viac ako som ja, tak to urobím. Momentálne som však trochu ako dieťa, najskôr sa musím postarať sám o seba... Na druhej strane poznám ľudí, s ktorými by som rád pracoval a vedel by som, že s nimi by ma divadlo bavilo - pri nich by generačný pocit vyvstal, tá energia by sa ukázala. Musel by však prísť aj režisér s vhodnou hrou... Vedel by som si predstaviť čiernu komédiu s dobrým koncom, kde by bol hrdina v nejakom beznádejnom stave, ktorý by odľahčoval humor. V našej dobe je veľmi ťažké žiť - či už ide o zlú sociálnu alebo finančnú situáciu, psychický tlak, a tak. K tomu sa neustále sprchujeme televíziou a negatívnymi informáciami.
Ale to už asi inak nebude, veď našim prarodičom sa tiež nežilo bohvieako...
Veď áno, nemôžeme to zmeniť. Lákalo by ma však urobiť hry o tom, že aj v našich podmienkach sa dá žiť úplne slobodne, že je možné nereagovať na ne pesimisticky. Takéto hry by v dnešnej dobe mohli mať úspech. Človek sa pasuje so životom, trápi ho, ale odrazu zistí, že všetko je len vec postoja k agresiám, prichádzajúcim či už z jeho najbližšie okolia alebo zo spoločnosti. Momentálne bytie by malo byť čo najviac odľahčované. Dnešný divák neprichádza rád do divadla za niečím, čo ho má zaťažiť.
Hráte so svojimi rovesníkmi a priateľmi v predstavení Hráči, kde ste sa zišli z rôznych divadiel a kde akoby sama od seba vznikla atmosféra porozumenia. Je tam naozaj?
V Hráčoch sa nám skutočne podarilo priblížiť k spoločnému pocitu...
Čo si myslíte o motte hrdinov hry - oklamať všetkých a sám nebyť oklamaný?
Hráči majú neuveriteľný talent. Museli to byť bystrí maniaci. Tvoriví umelci. Keby si našli správne zamestnananie, mohli by dosiahnuť úžasné výsledky. Asi je to len nesprávne usmernená energia. Neviem si predstaviť, že by som vedel zahrať v živote to, čo hráme v divadle.
Hovorí vám niečo hráčska vášeň?
Nehrával som karty ani automaty. Mám však jednu záľubu - také tie televízne hry: hokej a futbal. Keď ich hrám s bratom, vieme pri nich vydržať aj 24 hodín.
"Nežerú" vám energiu?
Čojaviem, dobre som sa cítil, keď som ho porazil.
Vo Vadí nevadí ste hrali nafajčeného Galagera a sám ste niekde hovorili, že trávu nemáte rád, že vám smrdí. Aká "droga" na vás platí?
Alkohol je celkom príjemný. Keď už droga, tak toto.
Stali ste sa hrdinom reklamných spotov poisťovne. Zmenilo sa tým niečo? Viac vás spoznávajú?
Stáva sa mi viac, že sa ľudia na mňa pozerajú. Dúfam, že je to kvôli tej reklame a nie kvôli niečomu inému... (smiech).
Venujete sa bojovým umeniam. Čo vám to dáva?
Skúšam sa im venovať. Zaoberám sa nimi, aby mi úplne nespadla disciplína v živote. Keď ma rozbije divadlo alebo nejaké zážitky, tak toto ma vie znovu poskladať, dať dohromady. Veľakrát ma to vnútorne zachránilo od pádov, ktoré by som už nechcel zažívať. Je to ale umenie, ktorému sa treba aktívne venovať. Tak ako divadlu.
Chceli by ste si zahrať v nejakom akčnom filme, kde by ste mohli využiť svoju zručnosť?
Áno, ale musela by to byť komédia.
Aká je vaša postava v pripravovanom filme Juraja Nvotu Kruté radosti?
Na začiatku je to dosť uzavretý chlapík, ubitý životným stereotypom. Nemá veľa priateľov. Odrazu mu príde do života dievča a on sa začína otvárať a zbavuje sa svojich negatívnych vlastností, s ktorými sa nedá kvalitne žiť. Jeho vzťahy s okolím sa menia. Aj vzťahy s jeho najlepším priateľom Karlom - hrá ho Ondro Vetchý, ktorý všetko zapríčinil. Nakoniec spraví vo svojom živote zmenu...
Postava Karla sa zmieta medzi tromi ženami. Ako vy vnímate neveru a žiarlivosť?
Myslím, že nevera je možná... Treba to brať tak, že človek už vopred môže počítať s tým, že sa jednoducho stane. Patrí ku vzťahom. A žiarlivosť do istej miery tiež. Tú sa však treba naučiť kontrolovať. Je spojená so sebadôverou. Žiarlivosť je silná emócia, ktorá nás môže hocikedy postihnúť, nemôže nám však "šéfovať". Ak si vážim sám seba, potom tak, ako sa žiarlivosť objaví, tak aj sama zmizne. Povaha žiarlivosti sa preháňa, neviem prečo sa spája s hlbokými duševnými poryvmi. Myslím, že ide len o nejaké egoistické impulzy. Čím je človek menej egoistický, tým menej je ovládaný žiarlivosťou a neverou.
Hrali ste partnerov zrelých herečiek ako je Milka Vášaryová alebo Anna Javorková. Máte pocit, že ste viac spoznali svet žien?
V divadle asi áno, ale v každodennom živote ani nie. Samozrejme, že by som ho chcel spoznať, pretože potom by sa mi určite žilo ľahšie.
Čo vás vie najviac podráždiť?
Vlastná slabosť. Nedráždia ma ani tak okolití ľudia, ako ja sám seba.
Čo vás dokáže priviesť k rezignácii?
Situácia, keď mám nejaký ideál, ktorý sa snažím nasledovať a udržať si ho, a potom sa mi stratí. Aj keď len na pár týždňov, ale sú to pre mňa veľmi nebezpečné dni. V posledenom čase je to však lepšie, lebo už som si zvykol na to, že funguje istá amplitúda - ono to zmizne a znovu naberiem silu. Poznám ale stavy, kedy som nevedel, prečo žijem.
Čo vás v živote naviac zaujíma?
Chcel by som dokázať dobre si to tu odžiť. Čo najlepšie. Riadiť sa pocitom. Všetko, čo mi robí problémy, obmedziť a všetko, čo mi pomáha, aby som sa cítil šťastný, posilňovať.
Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová
