Skladby z Hutkovho prvého autorského albumu, ktorý vyšiel v exile v roku 1978, sa zapísali do dejín českej folkovej hudby.
Po koncerte Jaroslava Hutku v pražskej Baráčnickej rychte na Malej strane v apríli 1977 už išlo všetko veľmi rýchlo. Hon eštebákov na ústrednú postavu folkového združenia Šafrán a celého českého pesničkárskeho hnutia, navyše signatára Charty 77, vrcholil, a zákazy vystupovania, výsluchy a trestné stíhania nakoniec Hutku donútili o rok emigrovať.
Priamo pod Hradčanmi
Toho 26. apríla, bol to utorok, lebo každý utorok patrila rychta Šafránu (hralo sa vždy v ten istý deň, aby si ľudia zvykli na pravidelný termín a nebolo treba vylepovaním plagátov zbytočne na seba upozorňovať, najmä keď rychta bola takmer priamo pod Husákovými Hradčanmi), sa to však stihlo. Dvorný zvukár Jindřich Kučera akoby tušil, že Hutka si už v Česku veľa nezahrá (potom v júli sa ešte podarilo neskutočné a zakázaný spevák vystúpil na „slovenskom Woodstocku“ v pezinskom amfiteátri), a vytvoril kvalitnú stereonahrávku.
Tá potom putovala vďaka synovi spisovateľa Ivana Klímu do Kanady k Josefovi Škvoreckému a odtiaľ do švédskej Uppsaly, kde už vtedy žil a začínal s vydávaním platní ďalší emigrant, manažér Šafránu Jiří Pallas.
Pravděpodobné vzdálenosti tam vyšli v roku 1978 a teraz, po tridsiatich troch rokoch, album vydalo, aj s pôvodným obalom s Hutkovým autoportrétom, nakladateľstvo Galén.
„Album je pre mňa dôležitý hlavne tým, že išlo o prvú platňu vydanú slobodne a zostavenú tak, ako som si prial,“ hovorí Hutka, ktorému pred emigráciou mohli vyjsť „len“ jeho úpravy neznámych starých moravských ľudoviek zo zbierky ani komunistami nespochybňovaného národného buditeľa z 19. storočia Františka Sušila.
A hoci mnohé piesne z platní Stůj, břízo zelená a Vandrovali hudci si dodnes návštevníci koncertov vytrvalo vyžadujú, do dejín českého pesničkárstva sa zapísali predovšetkým skladby práve z autorského albumu Pravděpodobné vzdálenosti.
Blok piesní k Charte 77
Jeho názov je podľa piesne z Hutkových úplných začiatkov, keď vystupoval iba ako sprievodný gitarista Vladimíra Veita. „Skladba sa netušene a neplánovane stala akousi osou, okolo ktorej sa moja tvorba dodnes točí,“ hovorí.
Ako mnohé z jeho textov, aj tento o relativite skutočnosti a približnosti poznania, znesie kritériá kvalitnej poézie. „A jak je svět velkej, to si sám určíš / umřeš a narodíš se jen za svou osobu / na to zapomenout nesmíš / je pouze ticho a v něm slyším pravděpodobné vzdálenosti / ale hledej, není k nalezení.“
Zrkadlom normalizácie a výčitkou ľuďom za ich rezignáciu po okupácii v šesťdesiatom ôsmom je pieseň Litvínov, ďalší blok tvoria skladby, ktoré sa viažu k Charte 77. Galileo o ochote priložiť si na hranicu vlastné polienko, Kat Mydlář („proč nás maj stínat cizozemci, když líp to můžem udělat“) či Havlíčku, Havle.
Nepriateľ prvej kategórie
Túto pieseň plnú metafor zložil krátko po prvom zatknutí Václava Havla, a hoci vyšetrovateľom neustále tvrdil, že spieva o obrodeneckom básnikovi a novinárovi Karlovi Havlíčkovi Borovskom, pre ŠtB to bol definitívny dôvod zaradiť speváka medzi nepriateľov štátu prvej kategórie.
V jednej zo správ v spise ŠtB o Hutkovi, opisujúcej jeho koncert na vysokoškolskom internáte, sa zdôrazňuje nielen to, že refrén piesne Havlíčku, Havle bol sprevádzaný zborovým spevom publika, ale aj „pozoruhodný“ fakt, že sála bola preplnená napriek tomu, že televízia v tom čase vysielala prestížny hokejový zápas z majstrovstiev sveta medzi Československom a ZSSR.
