VČERA VEČER MAL SLOVENSKÚ PREMIÉRU FILM REŽISÉRA ROBERTA KIRCHHOFFA - HEJ, SLOVÁCI O CHUDOBE, ŠOKU Z KAPITALIZMU A TRANSFORMÁCII SLOVENSKA

Tiež by som chcel mať domáce kino

V Inštitúte pre verejné otázky, jedinom slovenskom think tanku vybudovanom podľa západného vzoru, vyšla vlani popri textovej prvýkrát aj fotografická výročná správa o Slovensku. Jej autorom bol fotograf a kameraman Martin Kollár. Približne v tom čase ...


Z filmu.

V Inštitúte pre verejné otázky, jedinom slovenskom think tanku vybudovanom podľa západného vzoru, vyšla vlani popri textovej prvýkrát aj fotografická výročná správa o Slovensku. Jej autorom bol fotograf a kameraman Martin Kollár. Približne v tom čase dostal od toho istého Inštitútu pre verejné otázky grant a podobné zadanie - vytvoriť správu o Slovensku, o jeho chudobe - aj režisér - dokumentarista ROBERT KIRCHHOFF.

Kirchhoff s Kollárom, fotoaparátom a kamerou najazdili v obytnom aute, sedemnásťročnom renaulte za chrčivého spevu Franka Zappu, pätnásťtisíc kilometrov. Výsledok je filmová správa s názvom Hej, Slováci - domáce road movie. Krajinu budú diváci ako-tak poznať. Jej obyvateľov, ktorí v tomto filme hovoria o sebe, možno ani nie. Nie preto, že by sme ich málo videli, skôr preto, že na nich nebývame zvedaví. Dokumentárny film Hej, Slováci mal premiéru včera večer v bratislavskom kine Mladosť.

Je Slovensko nudná krajina?

„Dlho som si to myslel. Ale nie je to tak. Najmä pre dokumentaristu ponúka Slovensko neuveriteľne veľa tém. Kam sa pozriete, zakopnete o námet. Pri Hej, Slovákoch som prešiel tisíce kilometrov, cez každú dedinu som išiel dvakrát, a v každom malom meste či dedine som našiel čosi iné.“

Čo iné?

„Stále sa mi zdá, že najväčší problém Slovenska je ten, že mesto nerozumie dedine a naopak. Niekedy mám pocit, akoby to ani nikoho nezaujímalo.“

Hlavnou témou bola chudoba a tiež šok z kapitalizmu. Prečo práve toto?

„Dokument má, dúfam, aj viac rovín. Hneď zo začiatku som rozmýšľal, čo sa skrýva za chátrajúcimi továrňami a šedivou každodennosťou života pospolitých Slovákov. Čo považujú za zmysel života. Napríklad, aké ambície má človek v Utekáči, ktorý je už desať rokov nezamestnaný? Po čom túži a čo dokáže naplniť jeho život? To je to, čo ma zaujíma.“

A aké má ambície?

„Ak sa to dá takto zjednodušiť, náš príbeh je asi takýto: Začínali sme v socializme a náš vyšší štandard bol farebný televízor a škodovka. Dnes by chcel mať každý prinajmenšom toyotu a domáce kino. Inak si pripadá chudobný. Ako typickí občania východného bloku bývame dezorientovaní, zmätení, neschopní činu, nemotivovaní. U nás sa len konštituujú spoločenské vrstvy, ktoré socializmus glajchšaltoval. Napríklad, nemáme strednú vrstvu, ako ju poznáme v krajinách západnej Európy. Akoby sme nemali spokojných ľudí.“

A vaše ambície?

„Tak ako hrdinovia v tomto filme: tiež sa chcem mať dobre a tiež ma priťahuje nadštandardný život.“

Aj s domácim kinom?

„Aj. Len viem, aspoň dúfam, že to nejde hneď a možno mi to ani nikdy nevyjde. Ľudia akoby stále vyzerali niekoho, kto ich bude viesť. To je ten slovenský šok z kapitalizmu: čakajú, že im niekto povie - keď budeš robiť toto, budeš si fajn žiť. A nikto im nič nehovorí.“

V dokumente Hej, Slováci ľudia stále rozprávajú o práci, autách, domoch. To je všetko po čom túžia?

„Snívajú o tom mať prácu, zabezpečiť rodinu, túžia, aby ich dieťa malo kde bývať. Predtým stačilo nájsť si zamestnanie, v ktorom človek strávi tridsať rokov a potom to už nejako išlo. Nevedia pochopiť, že ak nevyvinú nejakú aktivitu, nikto ich nebude potrebovať. Niektorí vôbec nemyslia na vzdelanie a už vôbec nie na nejaký duchovný život.“

Je rozdiel, či nakrúcate na Rudohorí, alebo na západnom Slovensku?

„Keď ste pri východných hraniciach alebo v rómskej osade vyzerá to inak ako v Utekáči. Jeden z ľudí, s ktorými som nakrúcal, mi však povedal, že Róm je vlastne koncentrovaný Slovák. Všetko sa to zlieva do jedného - túžby sú u každého približne rovnaké. To je aj môj prípad. Napokon všetci sme jeden národ. Či sa nám to páči, alebo nie.“

Čo musíte urobiť, aby sa ľudia rozprávali pred kamerou?

„Necestujem s jasným očakávaním. Prichádzam s tým, že budem počúvať ľudí a že oni budú počúvať mňa. Z tejto komunikácie vždy niečo vyjde.“

Vo filme nepadne ani jedna otázka. Naozaj iba počúvate?

„Snažím sa. Som často odkázaný na ľudí, ktorí sa vo filme rozhodujú vystupovať. Musím ich spoznať a potom viem, čo môžem očakávať a akým smerom ísť. Mám pocit, že v slovenskom hranom filme na rozdiel od dokumentu, sa zabúda na to, ako by mal filmár vnímať prostredie, v ktorom nakrúca a rozumieť tomu, o kom nakrúca. Aj vďaka Inštitútu pre verejné otázky som tento dokument mohol urobiť, tak ako sa to má. Dokumentárny film neznamená vyjsť s kamerou na ulicu a nakrúcať.“

Inštitút vám ukázal, ako sa robí dokumentárny film?

„To rozhodne nie, ale bol cenným supervízorom, veľkorysým producentom, ktorý mi poskytol tak slobodu.“

To iní nerobia?

„Na Slovensku neexistuje to, čo je napríklad v Čechách, ale aj v iných európskych televíziách - dramaturgia. Nie je tu človek, tím, či redakcia, ktorí by systematicky sledovali určitý okruh tém, čo by mali byť zmapované a realizované. Myslím, že občianske združenia ako Inštitút pre verejné otázky, Media3, či Centrum nezávislého dokumentu dokazujú, že sa dajú slobodne realizovať veľké témy.“

Čo dramaturgovia v STV?

„Slovenská televízia neposkytuje dôstojný pôdorys pre dokument, všetko sú to len príštipkárske a väčšinou povrchné práce. Preto, ak chcú súčasní dokumentaristi pracovať, robia na vlastných projektoch a peniaze získavajú z rôznych nadácií alebo robia filmy na objednávku pre občianske združenia. Lenže dokument patrí do televízie. Ak sa spýtate ľudí na ulici, šesťdesiat percent vám povie, že najradšej v televízii sledujú práve dokumentárne filmy. Druhá vec je, že málokto vie, čo to vlastne dokumentárny film je. To by sme im mali ukazovať.“

Ľudské príbehy, to by sa mohlo televíznym dramaturgom páčiť. Nie?

„Malo by sa. V Slovenskej televízii v redakcii dokumentu nepoznám žiadneho dramaturga. Kto vie o filmoch mojich kolegov nakrútených v posledných rokoch? Vyhrávajú zahraničné festivaly a vytvárajú niečo také vitálne, že filmová kritika začína hovoriť o novom slovenskom dokumente ako o novej filmárskej generácii. Okrem Borisa Hochela sa však tomu nikto významnejšie nevenuje. Kto tieto filmy videl v televízii v nejakom súvislom a zmysluplnom celku? Ja určite nie. A pritom sú lacnejšie než zahraničné. Slovenská televízia nemá záujem.“

Tak to je aj s vašimi filmami?

„Áno.“

Včera ste mali premiéru, čo ďalej?

„S filmom? Pokúsime sa ho ponúknuť na zahraničných festivaloch, prípadne zahraničným televíziám. To závisí od toho, aké plány má producent.“

Nikdy vás nelákal hraný film?

„Nevidím veľký rozdiel medzi hraným a dokumentárnym filmom. Možnosti, ktoré ponúka ten hraný, ponúka určite tiež dokument. Okrem toho nestojí toľko peňazí. Dáva viac slobody, autentickosti, ktorú mám rád.“

Hovorili sme o dramaturgoch. Aký dramaturg je Dušan Hanák?

„Hanákovi je blízka filmová koláž, možno preto ho oslovila výpoveď, ktorú obsahoval hrubo zostrihnutý materiál a prijal dramaturgovanie tohto filmu. Dušan Hanák finálnej verzii veľmi pomohol. Počas literárnej prípravy a nakrúcania to bol zas Boris Hochel, s ktorým plánujem aj ďalší projekt na tému - rómsky holokaust.“

O čom bude?

„O problematickom spolužití Rómov a majority na Slovensku. Takže nepôjde len o historický projekt. Je pokračovaním môjho predchádzajúceho projektu Čierne slovo/Kálo lav.“

Dušan Hanák robí filmy veľmi precízne a príprava na ne trvá niekoľko rokov. Bolo to tak aj u vás?

„S prestávkami sme nakrúcali takmer dva roky, vzniklo tridsať hodín materiálu. Ale pomaly ho ubúdalo a zostala z toho necelá hodina. Je to ako keď sa pozeráte z idúceho vlaku. Mestá, ľudia, scény, v okamihu, keď ich vidíte, sa vám zdajú krásne, ale akonáhle vystúpite z vlaku, pamätáte si možno desatinu. To je vec, ktorá ma trápi. Keď nakrúcate film, získate si niekoho a človek je presvedčený, že je to na celý život, ale po čase sa vám mnohé zážitky postupne vytrácajú.“

Je dôvera to najdôležitejšie?

„V dokumentárnom filme určite áno.“

Ako ju získavate?

„Ak chcem s niekým nakrútiť scénu, ako leží s manželkou v posteli, musím mu presne vysvetliť, prečo to chcem urobiť práve takto. Človek potom buď súhlasí, alebo nie.“

Dôverovali by ste takto niekomu?

„No, neviem si predstaviť, že by som bol protagonistom dokumentárneho filmu.“

A čo ďalšie témy?

„Mal by to byť cyklus o ľuďoch, ktorí už nežijú - napríklad Juraj Špitzer, Dežo Ursiny, Rudolf Sloboda, Jaro Filip, Karol Ježík a tak ďalej. Zatiaľ mám napísané námety na dvadsať dielov. Niekedy je nutné pozrieť sa späť.“

V týchto dňoch začína televízia Markíza reklamnou kampaňou na ďalší Tucet portrétov významných osobností. To vás neláka?

„Strašne rád by som nakrútil niečo také ako tucet. Ale bolo by to o dnešných horných desiatich tisícoch, multimilionároch a podobne. A televízia Markíza by asi takéto dokumenty neprijala.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  1. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  2. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  3. Detské zúbky sú veda
  4. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  5. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  6. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  7. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  8. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  9. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  10. Rastie nám pokrivená generácia?
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 9 779
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 4 177
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 777
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 227
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 448
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 264
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 030
  8. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 876
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 853
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 736

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Kto sa bojí boja proti korupcii

Vo virtuálnom priestore sa objavujú útoky na prezidenta či protikorupčných aktivistov.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.

Neprehliadnite tiež

Písať je dobré, keď sa necítite pod psa

Víťaz súťaže Poviedka vsadil na poviedku, ktorá nie je o psoch. Pomohla mu čeština

Chýbal nám dobrý album od speváka. Dal nám ho bývalý bubeník IMT Smile

Marián Slávka na svojom debute pekne spieva, básnicky recituje, hrá na klavíri a má cit pre koncepčné myslenie.

Ešte v marci robil v obleku kľuky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

Jan Tříska pre SME: Pod nohy mi hádzali polená, aj tak ma nezastavili

Po návrate z Ameriky sa mu práca doma zdala spomalená.