Je ohromné mať beatnikov pokope. Nech už si už o nich myslíte, že boli najlepšími mozgami Ameriky či ignorantskými bohémami.
„Otvorte túto knihu, akoby ste otvárali škatuľu s bláznivými hračkami a vezmite do rúk zušľachtenú krásu, ktorá vznikla z ničivej atmosféry,“ píše Allen Ginsberg v úvode knihy Benzín Gregoryho Corsa. Rovnako ich môžeme použiť aj teraz. Výpravná antológia Beatnici, ktorú zostavil Marián Andričík (vyd. Slovart), je totiž presne takou škatuľou s bláznivými hračkami. Zušľachtenou krásou.
Bohémi aj hudobníciLawrence Ferlinghetti adresoval po verejnej sanfranciskej čítačke Ginsbergovi lístok: „Pozdravujem vás na začiatku veľkej kariéry. Kedy dostanem rukopis?“ Bol rok 1955 a už existoval termín beat generation, aj neoficiálny manifest literárnej skupiny uverejnený v The New York Times.
Spätne príbeh beatnikov pripomína jeden z amerických happyendov. Samozrejme, ak sa zaň môže považovať oficiálne uznanie na poli literatúry, milióny predaných kníh či pôsobenie na univerzitách. Možno viac ako happyend ich príbeh sedí s Ferlinghettiho básňou o tom, že „svet je skvelé miesto, kam sa narodiť, ak vám teda nevadí, že šťastie nie je vždy, ktovieaká psina“.
Ale nechajme minulé kontexty. Povie ich nová kniha Beatnici, od začiatku až do konca. Marián Andričík už jednu beatnickú antológiu zostavil, v roku 1995 pod názvom Nahý anjel. Táto hovorí básňami a textami pätnástich autorov, ktorí sa stali symbolmi slova Beatnik, hovorí o nich cez dobové plagáty, slová kritikov, ukazuje pôvodné obálky kníh. V závere je spomínaný manifest aj jedovatý článok s titulkom Ignorantskí bohémi, kde sa píše o revolte „chudobných na duchu a zmrzačených na duši“. Stačí si vybrať.
Recenzia / kniha
Zostavil a sprievodné texty napísal Marián Andričík
Vyd. Slovart, 218 strán
Pomôcť môže hudba. Veď aj jeden z najznámejších beatnických románov Na ceste je celkom slušným výpočtom džezmenov, ktorí neúnavne tlačia do svojich saxofónov v zafajčených putikách po celých Štátoch. „Chcem, aby ma pokladali za džezového básnika,“ hlásal o sebe Kerouac a ostatných opísal takto: „Títo noví čistí básnici vypovedajú z čírej radosti vypovedať. Sú to deti. Okrem toho sú aj detinskými sivobradými Homérmi spievajúcimi na ulici. Spievajú a swingujú.“
Ustaviční génioviaVýpovede a diela básnikov sú pravým spôsobom, ako nazrieť do ich sveta. „Boha na celom Západe nahradila počestnosť a klimatizácia,“ hovorí Everett LeRoi a jasne mieri k vlastným východiskám. Schválne vravíme vlastným, pretože aj ostatní – Diane di Prima, Bob Kaufman, Michael McClure, Gary Snyder či Anne Waldman – vynikali vlastnými poetikami.
Ako tvrdí Marián Andričík hneď v úvode knihy, je to „poézia, ktorá nešuští papierom, ale vznikla z naliehavej potreby vypovedať o sebe a svojom mieste vo svete“. Presne tak, znie aj jedno z kréd techniky moderného písania uvedeného Kerouacom: „Písať pre svet, nech číta a uvidí, ako to presne vidíš ty,“ a ak by to nešlo, nezabudni, že „si ustavičný génius, si autor režisér pozemských filmov sponzorovaný anjelmi v nebi.“ A preto, „beda tým, čo si myslia, že beat generation znamená zločin, kriminalitu, nemravnosť a amorálnosť... Beda tým, čo pľujú na beat generation, vietor im to prinesie späť“.
Je dobré mať ich pohromade v takejto knihe, ich básne, ich slová, ich mozgy. Generáciu, ktorá vedela, že musí počúvať „svoj vnútorný mesiac, neskrývať šialenstvo“.
