Fotograf Jakub Dvořák: Na víne mi chutí príbeh

Stál pri zrode grafického štúdia Pergamen, ktoré žne ceny po celom svete. JAKUB DVOŘÁK sa pohybuje medzi fotografiou, knihami a grafickým dizajnom a tvrdí, že slobodu si vie s klientom vyjednať.

Osvieteným zadávateľom je aj jeho otec, spisovateľ a historik Pavel Dvořák, s ktorým pripravil veľa cenených výpravných kníh.

Najbližšie cestujete na výstavu do Atén uviesť fotografie z našich vinohradov. Koho v Grécku zaujíma slovenské víno?

To neviem predvídať a radšej ako za vinárov budem hovoriť za fotografov. Bude to komorná výstava fotografií v malej galérii pod Akropolou, nie prezentácia, kam by šli vinári s ambíciami nadviazať obchodné kontakty. Fotografie sú voľnejšou súčasťou vizuálnej komunikácie, ktorú sme spracovali pre dve vinárske rodiny - Šebovcov a Zvolenských. Spolupráca bola príjemná, navyše vinohrady sú fotogenické a dobre sa v nich fotografuje.

Víno vám zrejme aj chutí.

Okrem Bratislavy som trochu aj z Budmeríc, čo je vinohradnícky kraj a kedysi sme víno sami robievali. Pri oberačkách som spravidla nemusel pracovať, iba fotografovať a čiernobiele filmy sme vyvolávali v pivnici, kde boli sudy s vínom. Nikdy nezabudnem, na vôňu vývojky a zemitej plesne, ktoré sa tam miešali. Dnes už otec víno nerobí a ja zas nevyvolávam filmy.

Čo nové o víne ste sa teraz dozvedeli?

Zistil som, že na víne mi chutí príbeh a moje chuťové poháriky podvedome vyžadujú, aby víno súviselo s nami, naším regiónom. Väčšmi ako dobré víno odkiaľsi z Čile ma teší víno, ktoré mi chutí a pritom je zo Šenkvíc alebo zo Suchej nad Parnou. Mám šťastie v tom, že Malokarpatský vinohradnícky región je dobrý región, nijaké béčko a vždy sa tu robili kráľovské vína, najlepšie v celom Uhorsku. Na rozdiel od pivovarníctva, ktoré je na Slovensku továrenské, globalizované, vinárstvu u nás zostalo veľa chutí a tvárí. Venuje sa mu veľa firiem, firmičiek, rodín aj jednotlivcov. Hoci je dnes bežné, že vinári hrozno či mušt kupujú, obidve rodiny, o ktorých hovoríme, stavajú na vlastných vinohradoch a vďaka nim môžu víno tvoriť. Deň čo deň sledujú hrozno, či ho obrať už dnes, a dosiahnuť povedzme svieže voňavé kvetinkové víno, nechať ho na štepoch dlhšie a spraviť neskorý zber, či čakať do prvých mrazov a urobiť len pár fľašiek ľadového vína.

obr_4.jpg

Fotografoval dve vinárske rodiny. Tá zo Suchej nad Parnou si vyhliadla miesto,
kde kedysi
býval vinohrad, ale inak začínala na zelenej lúke


Romantická predstava vykresľuje generácie vinárov odnepamäti spätých s krajinou a viničom. Ešte to platí?

Tradícia je v oboch vinárskych rodinách silným motívom. V knižke fotografií pre Karpatskú perlu – Šebovcov – je napríklad záber čerešne, ktorú vysadili ešte starí rodičia Laca Šeba. Deň pred uzávierkou knihy mi vravel, že vždy o šiestej ráno, cestou z Modry do Šenkvíc, vidí nádherný obraz, ako priamo nad stromom vo vinohrade vychádza slnko. Tak som si privstal, stratil vo vinohrade ešpézetku a postretal srnky, ktoré im objedali zrelé hrozná. Páči sa mi, že nejaký strom má takú históriu. Iný príbeh mi porozprávala Gita Šebová. Jej strýko Záruba ešte ako mladík vybudoval veľkú vinársku firmu. Bol mimoriadne úspešný, dokonca si kúpil lietadlo, na ktorom, žiaľ, aj zahynul. Keď neskôr rodine Zárubovcov vracali pivnicu v reštitúcii, dostali kľúč s príveskom, kde bolo ešte meno Záruba. Za takmer polstoročie plánovaného hospodárstva sa nezmohli ani na to, aby vymenili kľúčenku! Príbeh je silný v tom, že v tej pivnici s vínom odznovu začali. Snažil som sa reagovať na to, čo vraveli, totiž, že život vo vinohrade tvorí víno. Chodil som teda do vinohradov a pozoroval Laca Šeba, ako meria cukornatosť, sústredene ochutnáva bobule a citlivo vníma počasie a podobne.

Aký je príbeh druhej rodiny?

Manželia Zvolenskí zo Suchej nad Parnou mali v rodine možno menej vinárskej histórie a začali na zelenej lúke. O to viac sa snažili nadviazať na tradíciu regiónu. Vybrali si odrodu Modrý Portugal, ktorá už bola na ústupe, hoci v minulosti bola pre túto oblasť typická. Modrý Portugal je odrodou slávneho románu aj filmu Červené víno a zo Suchej nad Parnou, kde sídli vinárstvo Terra Parna, pochádzal spisovateľ František Hečko. Je tam ešte iná kontinuita. Prosím vinárov o zhovievavosť, ak náhodou niečo popletiem - od čias, keď slovenské vinohrady zničila filokséra, sa jednotlivé odrody zaštepujú do rastliny, ktorá je na rozdiel od nich proti podobným pliagam odolná a ľudovo sa nazýva Amerikán. Štepy, ktoré z Amerikánu urobia Veltlín, Frankovku či Portugal, sa obyčajne nakúpia v špeciálnej šľachtiteľskej inštitúcii, a sú v podstate univerzálne. Terra Parna však štepy získala z družstevnej vinice zo Suchej nad Parnou, z rastlín, ktoré boli zaštepené pred polstoročím. Je predpoklad, že sa podobne postupovalo aj v minulosti, a teda vinič vo vinohradoch rodiny Zvolenských je priamym dedičom viničov, z ktorých víno pil nielen František Hečko, ale aj mnohé generácie pred ním.

obr_6.jpg

Vinohrad rodiny Šebovcov na Suchom vrchu
nad Šenkvicami v predvečer oberačky 2009

Nielen víno je príkladom, že často pracujete pre domáce značky. Je to pre vás dôležité?

Lokálne značky nás bavia. Ide o kreatívnu prácu, akú vám veľké globálne značky nemusia zaručiť, pretože často majú rozpracované manuály, ako má čo fungovať a vyzerať. Na druhej strane, stalo sa nám, že sme domácu značku od začiatku vypiplali, a potom jej existenciu zavŕšila akvizíciou veľká globalizovaná firma.

Vytvoriť alebo oživiť značku znamená dať firme novú tvár. Čo všetko obsahuje pojem corporate identity?

Každá firma komunikuje na rôznych úrovniach. Tieto úrovne treba štýlovo zjednotiť, aby v mediálnom chaose zaznieval jeden zreteľný a čistý tón.

Tomu, že firma potrebuje logo, rozumie azda každý, koľko firiem u nás si však dáva navrhnúť napríklad špeciálne písmo?

Nemyslím si, že vlastné firemné písmo je to, čo oddeľuje osvietených klientov od neosvietených.

Čo teda?

Osvietený klient má jasnú predstavu, o tom, ako má výsledok fungovať, nie o tom, ako to má vyzerať. Predstavu nám dokáže vysvetliť a my ju dokážeme spracovať podobne ako prihrávku.

Menej osvietený klient?

Neviem, lebo takých my nemáme. Klienti v nás ctia kreatívnych ľudí a ako vraví klasik, nekupujú psa na to, aby potom zaňho štekali.

Dávno v deväťdesiatych rokoch ste sa vyjadrili o našom grafickom dizajne a jeho úrovni, ktorá bola nízka a grafikom bol kadekto. Čo sa odvtedy zmenilo?

Som menej ufrflaný a vari aj odolnejší. Problém bol, že u nás chýbala tradícia predávať výrobok v obale a vôbec, čokoľvek predávať. Musela sa pomaličky budovať a postupne sa mení k lepšiemu, i keď päťročnice a pretrhnutú tradíciu u nás stále veľmi cítiť. Po revolúcii sa u nás zase stretol raný kapitalizmus s ranými počítačmi, čo prispelo k tomu, že deväťdesiate roky minulého storočia v našom grafickom dizajne majú neopakovateľný samoukovský „look“.

Čo vravíte na úpravu kníh slovenských vydavateľov?

Niektorí si dajú záležať, dokonca tak, že každá kniha je dobrá. U iných je to skôr záležitosť náhody. A potom sú takí, čo si nedajú záležať až tak, že je to pre mňa iritujúce a nepochopiteľné. Je pravda, že u nás vychádza veľa pekných kníh a špičky sú dobré. Na druhej strane, škaredých kníh je omnoho viac a štandard je jednoducho pobabraný. Vidno, že grafický dizajn často robia ľudia, čo k nemu nemajú vzťah ani ho neštudovali, akurát možno vedia zalamovať. A asi sú lacní, no ktovie, či je to otázka peňazí. Myslím, že je tu dosť mladých šikovných dizajnérov, vďačných za prácu aj bez kráľovského honorára.

obr_7.jpg

Veľká cesta za zlatým rúnom bola výstava
k sedemdesiatke Pavla Dvořáka v Slovenskom
národnom múzeu v roku 2007. Syn Jakub
s kolegami pre ňu postavili mýtickú loď Argo


Čím je pre vás pekná kniha?

Estetika nie je pre mňa samoúčelná. Je rovnocennou súčasťou posolstva, ktoré nám kniha tlmočí. Pomáha komunikovať a napokon aj predávať. Napríklad nechápem, prečo vôbec vychádzajú knihy bez ilustrácií. Pre nás je to pri otcových knihách celkom nemyslitelné. Ale naštastie mám aj mamu, tak sa viem trochu vyjadriť aj k beletrii, jej knižku Plaché rozkoše si tiež bez obrázkov neviem predstaviť, bola by to celkom iná kniha, podľa mojho názoru oveľa menej zaujímavá.

Je pravda, že zákazník, váhajúci medzi paperbackom a drahším variantom rovnakej knihy častejšie siaha po luxusnejšom vydaní?

Ľudia asi majú radi výpravné knihy. Aj môj otec od začiatku svoje knihy poňal veľkoryso a pozitívna reakcia ukázala, že sa rozhodol správne. Či sú krásne, samozrejme, nemôžem sám hodnotiť, ale máme za ne ceny nezávislých porôt. Ocenenie pre Anonymovu kroniku z našej edície Pramene z drážďanskej výstavy znie až bulvárne - Najkrajšia kniha sveta.

Je cena prestížna ako jej názov?

Ťažko povedať. Udeľuje ju UNESCO, takže má prestíž ako UNESCO. (Smiech.)

Váš otec Pavel Dvořák je známy popularizátor histórie. Knihami a televíznym seriálom Stopy dávnej minulosti k dejinám pritiahol laikov tým, že ich podal ako príbeh, nielen sumu faktov. Ako sa vám spolupracuje?

Výborne. Otec je osvietený typ zadávateľa, často si dá aj povedať a ja mám pri práci slobodu. Väčšina jeho kníh je o slovenskej histórii a akousi vetvou sú knihy o hlavnom meste - Prvá, Druhá a Tretia kniha o Bratislave. V tej poslednej som ho donútil k istému obrazovému minimalizmu v duchu záhoráckej múdrosti mén je vác. Je v nej menej kadejakých obrázočkov, ktorými sa kniha len zašpiní, a viac pekných, veľkých, kvalitných obrázkov, s ktorými nám veľkoryso pomohli mestské kultúrne inštitúcie: Galéria mesta Bratislavy krásnymi rytinami, mapami a maľbami a Múzeum mesta Bratislavy sprístupnením krásnych zbierkových predmetov, ktoré som mohol fotografovať.

Tiež ste vyrastali na otcových knihách?

V tomto nie som podarený syn a škola bola utrpením pre všetky zúčastnené strany. No v spolupráci s otcom to považujem za dôležitý vklad. Zastupujem posledné lavice triedy, čím často vznikne riešenie, zaujímavé nielen pre nadšencov pre históriu, ale pre širšiu skupinu ľudí.

obr_5.jpg

Portál františkánskeho kostola je miestom,
kde korunovali kráľov. Nesmel chýbať v knihe
Pavla Dvořáka o Bratislave

Nie všetci historici sú pritom radi, ak sa z dejín robí beletria.

To neviem posúdiť, no myslím, že aj medzi historikmi má otec veľa priaznivcov. Posúdiť viem napríklad to, ako sa k nám ľudia správajú, keď ideme do archívov, múzeí alebo galérii fotografovať. Niekde sú srdeční, otca majú radi a zniesli by nám modré z neba. Inde sú chladní a stalo sa, že som mal problém ovládať sa po reakcii, akú sme zažili. Väčšinou je to kolegiálne a verím, že to tak aj zostane. Bola by škoda, keby sa v archívoch mohlo fotografovať a následne publikovať len na komerčnej báze. V múzeu mimo Slovenska nás raz prekvapili tým, že za fotografovanie musíme v hotovosti zaplatiť, lebo aj iné vydavateľstvo, čo robilo akúsi Veľkú knihu o zlate, muselo zaplatiť. Trochu ma mrzelo, že medzi nami nevidia rozdiel. Napokon som sa utešil tým, že človiečik, čo nás takto šikanoval, vyzeral, že sa mu hotovosť naozaj zíde.

Stáli ste pri zrode grafického štúdia Pergamen, čoraz známejšieho pre ceny zo svetových súťaží, vlani napríklad v Šanghaji. O čo šlo?

Súčasťou výstavy EXPO bola Penta Awards, celosvetová súťaž zameraná na obalový dizajn. Pergamen uspel v konkurencii značiek, ako sú Colgate, Coca-cola alebo Jack Daniels a získal cenu, ktorú v Šanghaji prevzali autori dizajnu fľaše a loga Tatranský čaj - Lívia Lörinczová a Juraj Demovič. Cien, ktoré tento projekt získal doma i v zahraničí, je už neúrekom.

Zvláštne, že sídlite v Trnave, nie v Bratislave. Zámer?

O Bratislave nebol ani dôvod rozmýšľať. Ja som v tom čase býval v Budmericiach, kolega Juraj Demovič je z Trnavy, Juraj Vontorčík z Nitry. Nie že by dnes medzi nami neboli ľudia z Bratislavy, no naša činnosť nezávisí od sídla.

Sú pre vás umelecká a reklamná fotografia dva rôzne svety?

Nemám ich striktne rozdelené, i keď si uvedomujem ich odlišné limity. Stáva sa, že na webovej stránke nejakého fotografa kliknem na to, čo dotyčný nazval umeleckou fotografiou, a skrývajú sa za ňou blbosti. Pre mňa je slovo umelecká hodnotiace. Čo znamená, že nemá vychádzať z úst samotného autora, a po druhé, nemôže byť zámerom.

Neláka vás voľná fotografia?

Tento pojem ma tiež trošku máta, lebo ja som k fotografii vždy pristupoval, akoby bola voľná. Každý, až na výnimky, potrebuje zadanie a ja som si voľnosť dokázal so zadávateľmi dohodnúť.

Kam by ste v zákazke nezašli?

Raz som v jednom štúdiu videl, ako na vedľajšom počítači zalamujú pornografiu. Vtedy som tam bol poslednýkrát. Oblastí, ktoré sú "eklhaft" je viac, my sme si doslovne pomenovali len fajčenie. V podstate je to mefistovská téma. Človek nikdy nevie, kde sa skrýva zmluva s diablom a musí byť neustále obozretný.

obr_1.jpg

Má veľkú rodinu a veľa priateľov. Záľubou na rodinných
oslavách sú skupinové fotografie na starý doskový fotoaparát.
Na snímke s mamou v Borskom Mikuláši

Jakub Dvořák (1970)

Fotograf a dizajnér. V Nitre na pedagogickej fakulte študoval slovenský jazyk a literatúru s výtvarnou výchovou. V Trnave so spolužiakom Jurajom Demovičom založili dizajnérske štúdio Pergamen, ktoré získalo mnoho cien doma aj vo svete. Podpísal sa pod dizajn viacerých kníh, medzi najpopulárnejšie patria knihy otca, historika Pavla Dvořáka z vydavateľstva Rak. Pravidelne sa umiestňujú medzi Najkrajšími knihami Slovenska, získali cenu UNESCO, cenu pražského veľtrhu aj Ministerstva kultúry SR. S otcom spolupracuje aj ako fotograf a osobitú kapitolu jeho tvorby tvoria fotografie kultúrneho dedičstva. V Aténach v týchto dňoch prebieha komorná výstava Dvořákových fotografií zo slovenských vinohradov. Jeho matka aj sestra sú novinárky. Žije v Bratislave, má dve deti.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  2. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  3. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  5. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  7. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní
  1. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky
  2. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  3. Základné štandardy práce pre realitné kancelárie
  4. Takmer polovicu porúch šikmých striech spôsobujú zlé doplnky
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Ukončil si 1.stupeň vysokoškolského štúdia a chceš pokračovať?
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Cambridge Business School, škola novej doby
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 10 284
  2. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi 8 087
  3. Desať obľúbených miest v Chorvátsku 7 917
  4. Domácnosť, ktorá šetrí sama? Aj u nás je to už realitou 7 782
  5. Viete, čo kupujete? Ako rozoznať kvalitný chlieb od nekvalitného 6 737
  6. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 107
  7. Študenti majú na získanie 30 € ešte 20 dní 5 269
  8. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 4 678
  9. Sendvičová drevostavba v kostýme drevenice 2 761
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 2 474

Téma: Rozhovory z denníka SME


Článok je zaradený aj do ďalších tém TV Oko

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Voliť proti Kotlebovi nebude bolieť

Ktovie, ako na voličov zapôsobí Klusov sľub vyčistiť úrady od rodinkárstva. Zdá sa totiž, že práve to im neprekáža v prípade ĽSNS.

SVET

Na koncerte v Manchestri malo dôjsť k výbuchom, hlásia obete

Po koncerte Ariany Grande počuli fanúšikovia výbuch, polícia potvrdila niekoľko obetí.

DOMOV

Politický geograf Madleňák: Neviem, či v Lučenci poznajú Luntera či Mičeva

Extrémista Marian Kotleba ťaží v banskobystrickej župe aj zo slabej informovanosti tamojších voličov, hovorí pre SME politický geograf TIBOR MADLEŇÁK.

DOMOV

Nemýľte sa, toto nie je vaše Slovensko, zaznelo Kotlebovi pod oknom

Na to, aby zlo víťazilo, stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič, pripomenul prezident Andrej Kiska.

Neprehliadnite tiež

Ceny Anděl mali tento rok problémy. Nakoniec ich však získala Lenny

Na ceremoniáli bodovala dcéra Lenky Filipovej. Pozrite si zoznam ocenených.

Keď sa Slovák vyberie do sveta. Film OUT má za sebou historickú premiéru v Cannes

Režisér György Kristóf priniesol šarmantného hrdinu z východu.

Na premiéru v Cannes chcel prísť s opicou. Švédsky režisér si uťahuje zo sveta umenia

Ruben Östlund má na festivale komédiu s riaditeľom múzea v hlavnej úlohe.

Náš večerníček bodoval v zahraničí, no televízia ho odkladala. Teraz sa obáva volieb

Animovaný seriál Ivana Popoviča vznikal trinásť rokov. Konečne ho odvysielajú celý.