Menej je niekedy viac, povie si azda každý po prečítaní knihy Dejiny lásky. Aj sama autorka sa napokon v jednom z rozhovorov priznala, že často je až nadmieru spontánna: Keď začne písať, veľakrát vraj sama nevie, kam dej smeruje.
Recenzia / kniha
Nicole Kraussová: Dejiny lásky
Preklad: Otto Havrilla, Vydalo Artforum, 280 strán
Každý má svoje dejiny
„Som Američanka,“ vraví Alma bratovi. „Nie, nie si Američanka,“ oponuje jej on, „si židovka.“ Nicole Kraussová sa v Dejinách lásky vypisuje zo životného pocitu mnohých Američanov. A nielen ich. Potomkovia utečencov pred režimami, etnickými a náboženskými čistkami, genocídami, gulagmi, či len prosto biedou, majú nutkanie zaoberať sa čiernymi miestami na mapách svojich rodokmeňov.
Na týchto výpravách sa mnohí púšťajú na pomyselné či reálne výlety do krajín, z ktorých pochádzajú ich predkovia. Kraussová nie je výnimkou. Vedie nás naspäť v čase do Bieloruska.
Zhrnúť v krátkosti dej Dejín lásky sa nedá. Je to kniha o knihe, ktorú napísal zamilovaný mladík a rozpráva o nenaplnenom živote talentovaného muža z malého mesta. Bezútešný príbeh sa prelína s príbehom jeho priateľa, ktorý knihu ukradne, preloží z jidiš do španielčiny a zverejní pod vlastným menom.
To, čomu sa dá veriť
Spraví to – ako ináč – v mene lásky k žene. Súbežne s tým nám Kraussová predstavuje ďalšiu rodinu a tragédie, konkrétne rodinu dievčatka s rovnakým menom, ako mala Bielorusova milenka.
Malá Alma sa usiluje spracovať smrť otca spolu s bračekom, ktorý sa pokladá za „lamed vovnika“– jedného z tridsiatich šiestich spravodlivých. Práve postava popletenej polosiroty Birda, snažiaceho nerozpadnúť sa pri depresívnej matke vo vyprázdnenom domove, je z celej knihy najvydarenejšia a najuveriteľnejšia.
Kraussová je nepochybne nesmierne talentovanou spisovateľkou, miestami jej rozprávanie dosahuje hĺbku a dokonalosť, ktorá rozochvieva a nadchýna. Krásnym jazykom nadväzuje na najlepšie tradície literatúry, ktorá vznikala vo východoeurópskom a stredoeurópskom priestore na začiatku dvadsiateho storočia.
Mnohých spisovateľov napokon aj sama v románe spomína: Bruna Schulza a jeho chronicky známu Krokodíliu ulicu, ale aj Babela, Kafku a iné veličiny regiónu.
Dej sa však zamotáva a komplikuje do takej miery, že v určitom bode už ani najväčší fanúšik neuverí, že má autorka aspoň akú-takú osnovu a vie, kam čitateľa vedie. V závere očakávate odpoveď na toľké otázky, že napokon ani nemáte energiu na vytúžené odpovede a vyvrcholenie.
Hitom napriek všetkému
Nicole Kraussová musela čeliť viacerým spochybneniam originality svojej knihy. Nápadne sa podobá totiž na dielo jej manžela Jonathana Safrana Foera, konkrétne na jeho román Everything is illuminated.
Nedá sa poprieť určitá podobnosť s Dejinami lásky. Robili by však kritici tieto narážky, aj keby bol Foerov hrdina Armén, ktorý pátra po svojich predkoch na úpätí Araratu a nie potomok ukrajinských židov? Spochybňovať autenticitu románu len preto, že Kraussovej aj Foerova rodina pochádzajú z východoeurópskych štetlov, nie je férové.
Dejiny lásky pripomínajú pieseň z jidiš muzikálu Bei mir bist du shein (Pre mňa si krásny/a), ktorú krátko pred vojnou prespievali do angličtiny Andrews Sisters. Je rovnako sentimentálny, miestami banálny, miestami úžasný a znervózňujúco chaotický. Je však neodolateľný, tak ako je neodolateľná spomínaná pieseň. A bude hitom, nech o ňom napíše ktokoľvek čokoľvek.
Kam za kultúrou? Každý týždeň vám ponúkame tipy na koncerty, výstavy a iné akcie. Stačí si vybrať.
Autor: Zuzana Demjánová
