Michael Jackson je anjel, cirkev je skazená. Za jeho fotografie platia zberatelia státisíce, no on tvrdí, že peniaze ho nikdy nezaujímali. On chce dávať. Zanechať niečo, lebo život môže byť krátky. Občas sa mu telo zamotá do myšlienok. Vtedy vyzerá ako dieťa, ktoré hľadá úprimné slová. Američan DAVID LACHAPELLE, označovaný za najlepšieho žijúceho fotografa, v rozhovore pre SME na Art Fair Singapore.
Ste najväčšou hviezdou tohto veľtrhu. Zaujíma vás ázijské umenie, alebo iba chcete podporiť galériu, ktorá vás prezentuje?
„Jediný motivačný faktor je, aby ľudia videli moje umenie. Nedokončil som strednú školu, prišiel som do New Yorku ešte ako dieťa a vedel som, že sa chcem stať umelcom. Bolo to ako volanie. Moje kresby boli veľmi silné."
Ale vás preslávila fotografia.
„Mojím cieľom nebolo byť bohatým a slávnym. Osemdesiate roky som prežil v strachu, že zomriem, veď kamaráti umierali na AIDS. Moja tvorba bola vždy viac o dávaní než o dostávaní. Učím to aj študentov: nie je to o tom, byť známy a bohatý, ale o dávaní. Skutočný umelec sa chce podeliť s ľuďmi - o svoj hlas, svoj príbeh, svoju víziu. Práve to ma vždy ťahalo dopredu."
Bol ten strach zo smrti silným stimulom na tvorbu?
„Nebol to strach, skôr som chcel niečo zanechať už počas života - a pochopil som, že môže byť krátky. Neviem, aký by bol môj život bez prítomnosti AIDS, bez toho tlaku. Inšpirovalo ma to premýšľať, čo je po smrti - dá sa to nájsť v mojich skorých fotografiách z 80. rokov a v súčasnej tvorbe. Je ťažké odpovedať na to cez fotografiu. Snažím sa byť pri tom úprimný a autentický a dúfam, že to funguje."
A vaša sláva a status prišli ako vedľajší produkt?
„Áno, to sa proste stalo. Čo mám robiť s toľkými peniazmi, pýtal som sa. Preboha, naozaj som netušil. Tak som to zasa dal späť do umenia. Kupoval som diela tých umelcov, ktorých som poznal - Andyho Warhola, Jeana-Michela Basquiata, Keitha Haringa."
Ako vnímate krásu?
„Ak chcete mať vplyv, musíte použiť krásu. Cez krásu môžete hovoriť o vážnych, ťažkých či dôležitých témach. Ak ľudí vystavíte niečomu odpornému, nechcú sa pozerať. Vidíme to každý deň na CNN - svet v dvadsiatich minútach. Nie sme nadizajnovaní tak, aby sme dokázali pochopiť toľko tragédie v dvadsiatich minútach. To z nás len robí úzkostlivých neurotikov."
Alebo nás to znecitlivie.
„Áno, ale ľudia sa na to už nechcú pozerať. A umelci majú voľbu, či vytvoria krásu, alebo niečo ťažko stráviteľné. Už sme pochopili, že tento svet je otrasný. Žijeme v spoločnosti, ktorú sa už nedá šokovať, a ak sa umelci snažia šokovať, je to blbosť. Krása, ktorú ukazujem ja, je oveľa subverzívnejšia. Dávam ľuďom potravu, veď majú hlad po kráse. Ja ich prenášam niekam inam, dotýkam sa ich ako hudba."
Vy ste nádherne - ako anjela nafotili Michaela Jacksona. Bol pre vás naozaj anjelom?
„Michael bol pre mňa hrdina. Je pre mňa jedným z najlepších umelcov. Bol poslom. Musel veľa bojovať, stal sa martýrom počas života. A martýri sú väčšinou nepochopení a zavraždení. Áno, bol iný. No napriek nedokázaným obvineniam zmenil svet. Zatiaľ čo katolícka cirkev zneužívala chlapcov, akceptovala medzi sebou pedofilov a systematicky tým ničila životy generácií, on bol nevinný. Michael je pre mňa dôležitý pre mnoho dôvodov a milujem ho."
Ako si ho vy budete pamätať?
„Každý zbožňuje anekdoty, ale ja ich nechcem podporovať. Radšej chcem uchovať to, čo on zbožňoval - magično. On bol magický a chcem to rešpektovať. Jeho fotografia je jediná moja fotografia, ktorú mám doma."
Ktorú jeho pieseň počúvate najradšej?
„Speechless."
V posledných rokoch vaše fotografie kritizujú cirkev. Asi vás za to nemajú radi, však?
„Mal som zopár reakcií. Ale boli hlúpe, bublina, keď som nafotil Kanye Westa ako čierneho Ježiša na obal Rolling Stones. Bolo to všade, lebo Katolícka liga protestovala. Snažili sa len prekryť ich škandály, ktoré prepukávali jeden za druhým. Je to globálne a ide to až k pápežovi. Som kritický k cirkvi, pretože sa k zneužívaniu chlapcov zle postavili. To bola epidémia, nie dva-tri prípady. Cirkev je inštitúcia, ktorej ľudia najviac veria. Nezavrhujem cirkev ako takú, sú tam aj dobrí ľudia, aj môj ujo bol kňaz. A nekritizujem len katolícku cirkev, mnohé náboženstvá prestupuje fundamentalizmus. Myšlienky sú dobré, no my sme ich znetvorili. Kritizujem štruktúru, nie učenie."
Vaše fotografie nesú silnejšie politické posolstvo, sú kritickejšie než v 90. rokoch. Čo sa stalo?
„Skončil som s magazínmi v ich booming období, ešte pred krízou. Bol som vtedy na vrchole kariéry a do módy šlo veľa peňazí. Proste som skončil, odišiel na farmu, kde dodnes žijem. Chováme tam kurence, pestujeme si zeleninu a ovocie, jazdíme na biodiesel."
Prečo tá zmena? Z glamouru, Hollywoodu, módy a popkultúry až k najnovšej nálepke antikapitalista?
„Vždy som miloval prírodu a dával som to do fotografií. A nie som antikapitalista. Všetky systémy sú problematické, kapitalizmus aj komunizmus. Zabúdajú na základnú časť, a tou je ľudská podstata. Posledných päť rokov sa snažím komunikovať niečo iné. Chcem byť jasnejší v mojom posolstve, presný v mojich významoch."
Zmenila téma aj váš spôsob tvorby?
„Trvá mi to čoraz dlhšie. Čas je luxus a teraz ho, našťastie, mám. Je pre mňa česť a privilégium, že môžem tvoriť. Moja mama vždy hovorí, že mám šťastie, že som sa mohol dotknúť svojho čarovného prútu. Každý má ten prútik v sebe, ale málokto má šťastie sa ho dotknúť. Mali by sme byť šťastní za to, kde sme sa narodili. Nemôžete predsa robiť umenie, keď okolo vás padajú bomby."
Keď hovoríte o neprivilegovaných ľuďoch, pripomína to váš film Rize, v ktorom ukazujete street dance ako subkultúru zachraňujúcu životy v losangeleskej štvrti. Namiesto dílovania drog sa ľudia odovzdajú tancu.
„Presne tak. Oni však robia umenie a skutoční umelci si vždy nájdu cestu, ako sa vyjadriť v ich momentálnych podmienkach. Pre mňa sú veľmi hrdinskí."
Mali ste blízko k street dance?
„Vyrastal som v New Yorku v čase, keď bol iný - viac multikultúry, viac ulice. Bolo to pre mňa prirodzené - nie tancovať, ale urobiť o tom dokument. Bolo to ako zjavenie. Vedel som, že to musím nakrútiť, lebo nikto to neurobí."
Ako sa dá pohybovať medzi Madonnou, Naomi Campbell a getom?
„V mojich fotografiách je tiež veľa sociálnych významov. Keďže sa objavujú v módnych magazínoch, dostávajú plochejší význam. Posledná móda, čo som nafotografoval, bola pre taliansky Vogue, a tí šaleli. Nechceli to, lebo modelka stála pred zruinovanou krajinou, a to pripomínalo hurikán Katrina. Ale ja som to nafotil tri mesiace predtým. Nevedel som, že sa to stane, no moja mama žije na Floride a v tom čase tam bolo dosť nešťastí."
Tento rozhovor robíme pre slovenské médium. Prvú zákazku ste v New Yorku dostali od Andyho Warhola. Viete, že jeho matka bola Slovenka?
„Viem. Volal sa Warhola a zmenil to na Warhol. Moja mama je z Litvy, obaja sme vedeli, že naše mamy sú imigrantky z podobného regiónu. Ja som sa tiež hanbil, keď mi mama šila oblečenie z tých najdivokejších farieb a ja som to musel nosiť."
