Čo pozeráme

Zachcelo sa mi byť šampiónom. Už aj viem, kam ísť, aby som ním bola. Žiadna svetová súťaž, pot a drina, kdeže. Namiesto toho fajnové obleky, vyháňanie džinov, kazety s miestnym folklórom, veľa kriku a detí.

Raj na zemi. Pre obyvateľov Šutky je ním s istotou ich osada. V nej sa totiž deje celý svet, alebo, ako hovorí rozprávač v úvode filmu Kniha rekordov Šutky: „Cigáni nepotrebujú štát, lebo Cigánom patrí celý svet." A že práve Šutka, podľa slov ďalšej z ústredných postáv, „najväčšia cigánska osada na celom Balkáne", je tá, ktorá je stelesnením tohto výroku, niet pochýb.

Svojský dokument Aleksandra Manica má už zo päť rokov, tak ako má aj Šutka už ďalších šampiónov v najväčšom počte kvalitných kazetových nahrávok „miestnej dychovky", ktorú starostlivo počúva a hodnotí odborná komisia.

Aj tá však má svoje slabiny. Keď ich niektorá z pesničiek roztancuje, či nebodaj rozplače, body na konto súťažiaceho sa len tak sypú. Aké jednoduché. Byť šampiónom, tým, že niekoho roztancujeme alebo rozplačeme dojatím. Tu u nás sa „džin" nevyháňa, ale pije, názvy oblekov nemajú písmenká navyše, detí aj kriku je buď málo, alebo veľa. Ale, kto z nás je šampión? A v čom?