„Sedel som v rohu zasadačky a nezapájal sa do chabej diskusie. Bolel ma deravý zub a nepomáhal ani cesnak, čo som si doň natlačil,“ spomína premiér Mikuláš Dzurinda na deň, keď Mečiarova vláda zmarila referendum a on si uvedomil, že opozícia sa musí zjednotiť. Touto spomienkou sa začína jeho kniha Kde je vôľa, tam je cesta. Môj maratón.
Tak, ako bežec musí mať svoju motiváciu na beh, musí ju mať aj spisovateľ. U spisovateľa Dzurindu je pochybná.
Politické memoáre sa píšu z rôznych príčin. Klasická literatúra faktu preto, aby politik s odstupom času zaznamenal veľké veci, ktorých bol priamym účastníkom. Čitateľ v tom prípade čaká nové skutočnosti, detaily a podrobnosti, ktoré dovtedy neboli zverejnené. Politik má licenciu odhaliť kus pravdy.
Touto cestou sa Dzurinda nevydal. Z jeho knihy sa nedozvieme prakticky nič nové. Na sto stranách viac-menej rekapituluje kľúčové udalosti vládnutia. Pozerá sa na ne len a len svojimi očami. Preto napríklad chýbajú detaily káuz, ktoré trápili jeho „piliere“ vo vláde. Neponúka nič zo svojich zásuviek. Nevyťahuje tromfy na politických partnerov a protivníkov.
A v tom je práve problém. Za normálnych okolností píše politik pamäti na konci určitej etapy. Najlepšie na konci politickej kariéry. Preto sa nemusí báť niektorých si pohnevať.
Mikuláš Dzurinda sa končiť nechystá. Naopak. Sám priznáva, že kniha preňho nie je záverom, ale nástrojom na nový začiatok. Je preto logické, že sa viac podobá na kortešačku. Tá ale zrejme nemôže byť úspešná. Slovenského voliča len ťažko môže presvedčiť kniha. Jej sila na to nestačí.
Napriek tomu to nemuselo byť s touto knihou márne. Existuje ešte jeden dôvod prečo by politik mohol písať: vo funkcii zažije množstvo zaujímavých vecí, doslova pikantných. A také by si radi prečítali mnohí. O miere vkusu by sa Dzurinda mohol baviť s prezidentom Schusterom, ktorý dokonca zverejnil aj detaily svojich hnisavých rán.
Ani touto cestou sa však Dzurinda nevydal. Jeho rozprávaniu často chýba osobný rozmer. Miestami to pripomína výpisky z novín. Namiesto osobných zážitkov sa venuje všeobecným múdrostiam a pravdám. Tých pár, čo tam dal, nestačí na to, aby kniha nebola nudná a v podstate zbytočná.
Takmer jediné, čo sa tak čitateľ dozvie je, že verí radám starých materí a dáva si do deravého zubu cesnak. A ešte to, že má kabát od prezidenta.
