Recenzia
VOJDI DO PRÁZDNA
Francúzsko, Nemecko, Taliansko, 2009
162 min
Réžia: Gaspar Noé
Hrajú: Nathaniel Brown, Paz de la Huerta, Cyril Roy, Emily Alyn Lind a ďalší
Najprv sa duša oddelí od tela. Dovtedajší život uvidí ako v čarovnom zrkadle a potom sa začne vznášať ako duch. Už hippies v starodávnej Tibetskej knihe mŕtvych nachádzali účinky halucinogénov a drogami rozšírené vedomie, no až Gaspar Noé presvedčivo ukázal, ako to môže vyzerať. Vo filme Vojdi do prázdna.
Vo Francúzsku pôsobiaci Argentínčan predvlani v Cannes vyslovil, čo je jeho cieľom: „Desiť, hypnotizovať a privádzať diváka k plaču."
Po premiére psychedelickú melodrámu ďalej neustále prerábal, preto má viac verzií, okrem iného závislých od rýchlosti premietania v kine.
Vymodlené dieťa
Hlava sa krúti už z blikajúcich titulkov. Hrdina je nadrogovaný a súčasne po smrti(!). Tokiom letí jeho duša, sleduje priateľov, sestru, sem-tam sa vtelí do druhých myslí a znovu prežíva staré traumy.
Hudbu zložil Thomas Bangalter z elektronických Daft Punk a celé to trvá takmer tri hodiny. Prirovnania menujú temné slučky Davida Lyncha, Aronofského Fontánu, adaptácie Philipa K. Dicka a Irwine Welsha, no hoci nič tu nie je od základu nové, sotva sme v bežnej distribúcii videli podobný experiment.
Vojdi do prázdna je vymodlené dieťa provokatéra, ktorý rád testuje hranice cenzúry (pre sex a nahotu napríklad nikdy nevysielali jeho klip pre kapelu Placebo). Až film Zvrátený a jeho komerčný úspech napokon dovolili, aby si splnil dlhoročný sen a nakrútil drahý projekt plný vizuálnych efektov.
Kratší by bol lepší
Problém trochu je, že efekty sa opakujú. Na drogový úlet je to aj priveľmi racionálna skladačka. Prekáža sentiment, lacný motív oidipovskej lásky a hlavne dĺžka. Akoby sa v halucináciách s postavami zamotal aj režisér a trval na psychedelickej jazde v mierke jedna k jednej.
Skrátený film mohol byť majstrovský, takto je iba pozoruhodný. Sú subkultúry, kde je už teraz kultom, mimo nich mu hrozí nálepka. Pozor, výstrednosť, ktorú ťažko stráviť.
