Nemá rada povaľačov, ale tvrdí, že umenie nevzniká rýchlo a nie je patrične ohodnotené. Naše životy sú dnes nastavené na toľké výkony, že nemáme čas zisťovať, o čom sú, hovorí režisérka TINA DIOSI.
Pred troma rokmi ste natočili dokumentárny projekt venovaný ženským témam, teraz beží na STV jeho voľné pokračovanie Nie si sám. Mali ste pocit, že v spoločenskej diskusii sa už jazýček prevážil natoľko v prospech žien, že je čas dať hlas mužom?
Narazila som na veľmi veľa tém súvisiacich z mužskou populáciou, ktoré som predtým ako žena nevnímala tak vyhrotene. Asi som momentálne menej kritická, pochopila som, že to, čo často považujeme len za diskrimináciu žien, je vlastne často tlakom na jednotlivca, ktorý bojuje o svoje právo na plnohodnotný život podľa svojich predstáv. A muži môžu tiež narážať na čudné stereotypy. Po tomto seriáli som sa stala vnímavejšou k niektorým mužským témam.
Napríklad?
Otcovia po rozvode. Netušila som, aká obrovská a aká zorganizovaná je skupina mužov, ktorí sa snažia bojovať za svoje deti. Muži musia dokazovať, že sú dobrí ľudia a vhodní otcovia bez ohľadu na to, z akých dôvodov k rozvodu došlo. Jeden z takýchto mužov venoval rok svojho života tomu, aby sa zákon o striedavej starostlivosti dostal do parlamentu. Pri diskusiách k nášmu filmu vidím, že sa mužom úplne rozžiaria oči, že konečne niekto dal priestor aj ich svetu.
Nie je mužský svet všade okolo nás? Politika, finančníctvo, armáda atď.
Pre agresívny mužský svet tu priestor je, otázka je, či to je ten jediný mužský svet. Nie všetci sú takto disponovaní, sú aj takí, ktorých peniaze či moc nenapĺňajú a chcú bojovať za iný model. Nakrúcali sme príbeh podnikateľa, ktorý odišiel z biznisu, lebo sa cítil vykorenený. Dnes sa venuje pedagogickej činnosti.
Jednotlivé témy cyklu majú rôznych režisérov. V zozname máte aj Víta Klusáka a Filipa Remundu, autorov dokumentu Český sen, ktorí sú známi svojím recesistickým prístupom.
Ich spôsob práce je osobitý, sú obohatením seriálu. Ich štýl mi pripomína neohrabanosť reality šou. Zrejme sa ako generácia potrebujeme vysmiať televíznym formátom či zbaviť sa tej prehnane vážnej tvorby šesťdesiatych rokov, nájsť slobodu vyjadrenia, ktorá je za hranicou žánrov a konvencií. Možno sme naozaj nezodpovedne hraví, ale hravosť zas prináša inováciu. Keď sa títo filmári v terchovskej krčme pýtali, ako vyzerá slovenský Superman a kto je na Slovensku okrem Jánošíka skutočný chlap, jedna z odpovedí bola: Radičová.
Tvrdíte teda, že dnes prebieha boj o mužskú emancipáciu?
Pre mužov je veľmi dôležité, aby ich žena akceptovala. Často však zistia, že ani to, že zarábajú alebo že dobre vyzerajú, žene nestačí.
Je tu podľa vás boj pohlaví?
Ten tu bol asi vždy. Je to základný princíp jin a jang. Vychýlený sa stáva vojnou a zoptimálnený zas harmóniou. Určite však existuje v oblasti práce, kde sa bojuje o sociálny status a o peniaze.
V jednom filme zaznie názor psychiatra, že ženy vytvárajú mužov. Súhlasíte?
Nuž, v pozitívnom slova zmysle, prečo nie? Každý si vyberá, čo chce zažívať a koho nechá, aby ho ovplyvňoval. Koľko ľudí, toľko temperamentov, niekto sa hrdo ženami nechá ovplyvňovať, niekto je nimi ovplyvňovaný, no nepriznal by to ani v kútiku duše. Každému vyhovuje niečo iné. Ženy by sa však mali stať vnímavejšími voči problémom mužskej populácie, pochopiť, že muži nie sú všemocní. Ženy niekedy dokážu byť oveľa tvrdšie. Muži sa len začínajú učiť pomenúvať svoje pálčivé témy, aby sa tiež emancipovali.
Beriete dokumenty ako istú náhradu za možnosť spolupracovať na hraných filmoch?
Dnes už rozdiely medzi hraným a dokumentárnym filmom nie sú také výrazné, aj dokument využíva mnoho postupov hraného filmu. Dochádza k príjemným presahom. Dokument dokáže byť aktuálny a taký silný, že sa mu už veľmi ťažko konkuruje pri vytváraní príbehov pre hraný film. Minulý rok som dokončila celovečerný dokument s hranými prvkami - Malý zúrivý Robinson o básnikovi Jozefovi Urbanovi, ktorý teraz pripravujeme do digitálnej distribúcie. Hraný film ma stále láka, odrádza ma však od neho to, že sa často výsledok dostaví až po niekoľkých rokoch.
Pomohol filmárom Audiovizuálny fond?
Všetci sme naň čakali, bol obrovským pozitívnym prísľubom. Táto inštitúcia však stále vychytáva muchy. V rámci Asociácie nezávislých producentov, ktorej členmi je jedenásť produkčných spoločností, sa snažíme pomôcť vytvárať zdravé konkurenčné prostredie, v ktorom by bolo možné bojovať o realizáciu našich plánov.
Darí sa vám?
Snažíme sa prispievať k spoločenskej diskusii. Všetci sme praktici, produkovanie filmov sme si odžili, záleží nám na tom, aby sa situácia stabilizovala.
Načúva ministerstvo kultúry odborným hlasom?
Zatiaľ to vyzerá, že áno.
Sériu dokumentov ste robili pre STV, okolo ktorej sa dnes veľa hovorí. Aké sú vaše skúsenosti s touto inštitúciou?
Dokumenty som pre STV pripravovala na kľúč. Je to typ projektu, ktorý by v komerčnej televízii zrejme nenašiel uplatnenie.
Váš projekt vznikol z peňazí, ktoré dostala STV na základe zmluvy so štátom, ktorá tiež vyvolala mnohé otázniky. Mal by tento systém pretrvať?
Zmluva naštartovala spoluprácu s externým prostredím. Vzniklo veľa hodín programu, ktorý sa môže teraz roky reprízovať. Kritizoval sa predovšetkým výber projektov, filmári vedia odhadnúť, ktorý rozpočet je reálny a ktorý nie. Dôležité je, že tvorivý potenciál tu je, že slovenský dokument získava ceny na festivaloch. Som optimistka, stretávam sa s motivovanými ľuďmi, ktorí sú ochotní na seba prevziať istú ekonomickú zodpovednosť. Všetci totiž vieme, že ak na seba nepreberieme aj tieto povinnosti, nepohneme sa ďalej.
Nie je to však istým spôsobom neprofesionálne, ak si režisér sám robí aj producenta? Nemáme na Slovensku producentov?
Doba je taká, že od nás všetkých vyžaduje extréme úsilie. Nemôžeme byť už len umelci, to už nie je módne.
Zostáva vám potom čas na samotné umenie?
Tieto otázky si každý rieši sám najlepšie, ako vie. Ale skúsenosť s producentstvom každého naučí lepšie odhadnúť, čo je v danej krajine možné a čo už nie.
Bohéma je už na vyhynutie?
Aj o tomto bol trochu film o Jožovi Urbanovi. On bol Bohém telom aj dušou, mal všetky bohémske zlozvyky. Dnes sa od každého vyžaduje, aby sa správal racionálne a zodpovedne. Nemám rada povaľačov, ale umenie nevzniká rýchlo a nie je patrične ohodnotené. Naše životy sú dnes nastavené na toľké výkony, že nemáme čas zisťovať, o čom sú. Jedna starobylá čínska kliatba hovorí: narodiť sa do zaujímavej doby. No každý má na výber, ako naloží so svojím časom.
Umelecké filmy sú len kvapkou v ponuke televízií. O čom svedčí, ak turecká telenovela pritiahne skoro milión divákov?
Ľudia boli posledné roky cielene vychovávaní reklamou a komerčnými médiami k pasivite, vyhľadávajú nenáročné programy, pri ktorých si môžu riešiť základné emócie a vyventilovať celodenný stres. Ale to je len istá časť populácie.
No ukazuje sa, že dosť veľká. Či nie?
Otázkou je tiež, aká je programová ponuka televízií. Zdá sa mi komické a krátkozraké, že keď všetky televízie vysielajú naraz tanečnú šou a konkurenčný boj je len o tom, či ide o kúpený, alebo domáci formát. Chýba mi prirodzená diverzita, nevidím snahu odlišovať sa.
Je na ústupe už aj doba televíznych seriálov?
Myslím, že to povedal Jim Jarmusch - televízia je vždy vývojovo asi desať rokov pozadu za tým, čo prináša aktuálna autorská tvorba. Je však omylom myslieť si, že televízie sú stále jediným zdrojom informácií. Dnes ľudia trávia viac času na rôznych weboch, sťahujú si filmy, robia si program sami. To veľmi zmenilo televízny biznis.
