Kuchári a čašníci z jednej celkom priemernej reštaurácie sa točia v kruhu – sú zacyklení do monotónnej práce i do bezvýchodiskových životov. Každý deň vzdávajú rituálne obete zákazníkom. Racionálna manažérka kuchyne (výrazná Daniela Kuffelová) je ich profánnou bohyňou, z akejsi rozhodcovskej veže sleduje podriadených. Ešte viac ako oni je však vzdialená zmyslu života. Svoju filozofiu pragmaticky bráni – Existuje niečo viac ako stály plat?
Nová produkcia v nitrianskom Divadle Andreja Bagara má názov Kuchyňa a je v mnohých ohľadoch výnimočná. Napísal ju Arnold Wesker a na jej naštudovaní sa podieľal tím z Maďarska.
Divák sediaci po okraji sály sa dostáva do sveta inšpirovaného východnou spiritualitou. Herci pôsobia ako deti na bielučkom piesočku. Donekonečna si čosi nakladajú do formičiek a zas to vysýpajú. Nič po nich nezostáva. Piesok si a v piesok sa obrátiš.
Jednotlivé pracoviská sú súčasťou orchestra, ktorý vydáva len kakafonické zvuky, hudba kuchyne neprechádza do nijakej rytmickej symfónie. Pohyb čašníčok je maximálne štylizovaný, až matematicky premyslený. Formálna choreografia pohybov zostáva v kontraste s realistickosťou replík hry, ktorá je svetovo známym príkladom sociálneho realizmu z 50. rokov minulého storočia. Dialógy nie sú v konečnom dôsledku ani štylizované, ani absolútne autentické a civilné, čo vyvoláva isté inscenačné napätie.
Režisér Zoltán Balázs so svojím súborom Maladype pracuje predovšetkým na báze pohybového divadla. Aj do Nitry doniesol celkom iné, výrazné, zvláštne videnie. Scénografia a kostýmy Pétera Polgára ponúkajú nezabudnuteľný zážitok. Samotná produkcia však zostala niečo dlžná svojmu nadštandardnému vizuálu. Racionálne si totiž divák síce uvedomuje premyslenú symboliku inscenácie vrátane záverečného narušenia mandaly.
Emočne sa však produkcii nepodarilo prejsť celkom pod kožu, nestala sa ani formálne majstrovským kúskom. Milanovi Ondríkovi úloha temperamentného narušiteľa poriadku sadla. Iné výkony, zvlášť tie ženské, padli za obeť formálnej jednote, v rámci ktorej sa individualita nemala ako prejaviť.
Tvorcovia dobre cítili, že Weskerova kritika bezduchého kapitalizmu by dnes už zrejme pôsobila prvoplánovo. Jej posun do existenciálnych až mystických sfér však zostal len v troch štvrtinách cesty.
