Chce niekto vedieť,ako bude vyzerať Blízky východ v roku 2024? Jednu možnú odpoveď ponúka Leon de Winter.
Z izraelského štátu zostane v románe Právo na návrat torzo a prechody do palestínskych území monitorujú najnovšími technológiami. Atmosféra v Tel Avive budúcnosti je depresívna, v meste zostávajú len starci a všadeprítomná rezignácia. K tomu potoky krvi z obetí bombových atentátov.
Aj kariéra hlavnej postavy profesora Brama Mannheima stúpa smerom dole. Z mladého (a úspešného) idealistického profesora blízkovýchodných dejín je teraz (dej sa odohráva v roku 2024) zatrpknutý šéf agentúry na vyhľadávanie stratených detí a príležitostný záchranár. Dôvodov na zatrpknutosť má viac ako dosť. Kedysi veril židovsko-palestínskemu spolužitiu. Pre vlastné akademické ambície opustil horúcu pôdu Izraela, s krásnou manželkou a malým synom sa odsťahoval do Spojených štátov. Vyzeralo to na splnený americký sen. Dom, záhrada, práca na univerzite... Zmiznutie synčeka však znamená krach.
Prestrih do budúcnosti – po návrate do Tel Avivu prežíva v kvíliacich sanitkách, ktoré odvážajú zohavené obete samovražedných atentátnikov. Stopa jeho pred rokmi strateného syna práve v týchto absurdných súvislostiach ožíva. Za zmiznutím syna nie je „obyčajný" americký pedofil...
Pri tomto románe je dobré mať „prečítaného" aj autora. De Winter patrí ku generácii detí holandských ortodoxných židov, ktorí prežili koncentračné tábory. Sám hovorí, že jeho rodina patrila k židovskému proletariátu. Hoci sa nestal filmovým režisérom ako pôvodne chcel, jeho knihy poslúžili ako predlohy viacerých filmov (film Hoffmannov hlad režíroval on sám). Píše komentáre pre viaceré známe denníky. A určite nie je milovníkom politickej korektnosti ani miláčikom propalestínskych aktivistov.
Jeho stanovisko je zásadné: izraelský štát má právo na akúkoľvek formu obrany. Ak chce zachovať svoju existenciu, musí proti arabskému svetu postupovať nekompromisne a s použitím všetkých prostriedkov. Mierové riešenia sú planou ilúziou, lebo – ako napísal v roku 2009 pre denník The Jerusalem Post – „zničenie Izraela je posledným cieľom, je to prirodzenosť, predurčenie, podstata a smer islamskej politiky".
Takto angažovaný Winter dáva čítaniu románu podstatnejší rozmer: je to obraz autorovej cesty k tvrdému realizmu, čo má ďaleko od humanistického ducha európskych rezolúcií? Sú karty rozdané a mier je definitívne nemožný? Neničí prípadný mier práve takáto apriórna skepsa?
Rezignácia Brama Mannheima na mierové projekty je pochopiteľná, lebo iný pocit obete mať nemôžu. Budúcnosť židovského štátu sa podobá trhu: kto z koho, silnejší sa presadí, dosť bolo naivnej spolupráce, tu funguje princíp konkurencie. Nie je čas ani priestor na otázku, či je rozdelenie na vinníkov a obete také jednoznačné.
Leon de Winter napísal vzrušujúci detektívny román, apokalyptický obraz zložitého až desivého sveta. Píše ako talentovaný (hoci neštudovaný) filmár. Prestrihy časových rovín a dramatické situácie sú predurčené na budúci úspech vo svete pohyblivých obrázkov. Pri dejovom rozuzlení románu autorovi už dochádza dych. Práve v závere sa naplno „rozpísal" v štýle politického trileru a detektívnej fantasy. Celý čas je dej knihy až bolestivo pravdepodobný, pri tušení pointy však realista občas zakrúti hlavou.
Budúcnosť, o ktorej de Winter píše, je nepríjemne blízko. Určite mu viacerí odpustíme, ak sa ukáže ako lepší spisovateľ než prognostik.
