Prestížnu americkú literárnu cenu National Book Award za najlepšie memoáre vlani získala Patti Smithová. V knihe Just Kids zachytáva všetko, vďaka čomu bol New York v 70. rokoch úžasným miestom, ako aj príbeh svojho vzťahu s fotografom Robertom Mapplethorpom.
Obaja sa narodili v roku 1946 v New Jersey a obaja sa stali slávnymi. Patti Smithová a Robert Mapplethorp sú hlavnými hrdinami knihy Just Kids. Napísala ju ona, speváčka, ktorá si sprvu privyrábala v továrni na hračky a žila v práčovni rodičovského domu. Vždy mala rada literatúru, najmä poéziu Rimbauda, ale že chce byť sama umelkyňou, pochopila, až keď v devätnástich otehotnela. Odišla zo školy, dieťa dala na adopciu a vybrala sa (ako mnohí iní) do New Yorku.
Milenci v ére Sixties
V čase, keď Jimi Hendrix prvýkrát zapálil svoju gitaru, stretla vďaka sérii náhod svojho najlepšieho priateľa, spriaznenú dušu, „umelca svojho života" a milenca Roberta Mapplethorpa. Začali spolu bývať, a napriek tomu, že Patti Smithová spoločný život na mnohých miestach knihy romantizuje, dá sa jej to odpustiť. Koho by nefascinovala predstava chudobných milencov – začínajúcich umelcov žijúcich na starom chlebe, cigaretách a výparoch z farieb? Mladých ľudí, ktorým obdobie dospievania pomáhajú prežiť Bob Dylan, Jean Genet a Jim Morrison.
Sedemdesiate roky predstavovali začiatok konca najväčšej bohémskej éry na Manhattane. Oni boli jedným z mnohých párov snívajúcich o beatnickej sláve, hľadajúcich miesto vo svete prostredníctvom kreslenia, fotografovania, písania básní či herectva. Patti sa našla v hudbe, Robert vo fotografiách zobrazujúcich bolesť a exotické sexuálne praktiky. Medzi jeho hrdinov patrili Duchamp a Warhol, ktorých nakoniec svojím spôsobom prekonal.
Nevinnosť v hoteli Chelsea
Memoáre Patti Smithovej sú však niečo viac ako pokus o zachytenie atmosféry najkreatívnejšieho obdobia minulého storočia. Sú príbehom o tom, ako sa človek v tých časoch mohol stať umelcom. Že je to radikálne iné ako dnes, dokazuje spôsob, akým Patti – starostlivo a niekedy veľmi bolestne, tvorila umelecké dielo zo seba samej. V porovnaní s dnešnými umelcami až zaráža jej všestrannosť, na druhej strane však má jej zázemie vo výtvarnom umení, poézii a hudbe svoje opodstatnenie a logiku.
Názov knihe prepožičala nevinná poznámka od dvojice turistov, ktorí v lete roku 1967 videli Patti s Robertom v parku na Washington square a premýšľali, či im tieto indivíduá stoja za fotku. Jeden si myslel, že sú umelci, druhý tvrdil, že sú to len deti. Naozaj boli chudobnými deťmi, ktoré nemali na dva lístky do galérie, a tak sa na výstavu vždy pozrel len jeden a potom tomu druhému opísal, čo videl. Nakoniec si sľúbili, že raz do galérie zájdu spoločne a veci na stenách budú ich.
Ako píše speváčka, univerzitou života sa im stal aj hotel Chelsea a profesormi Allen Ginsberg a William Burroughs. Patti sa starala o príjem, pracovala v kníhkupectvách, kupovala a predávala zberateľské kusy kníh, platní či printov a dokonca písala hudobné kritiky. Redaktor z časopisu Rolling Stones , do ktorého písala o manželke skladateľa Kurta Weilla, o nej vyhlásil: „Napriek tomu, že má slovnú zásobu ako šofér kamióna, vie celkom dobre písať".
Na prahu slávy
Memoáre Patti Smithovej pripomínajú Chronicles Boba Dylana. Obaja spomínajú na obdobie, v ktorom hľadali sami seba a spôsob, ako vyjadriť svoje postoje a pocity. Na obdobie, keď neboli slávni, keď netušili, čo to prináša. Obaja končia svoje knihy v tom zázračnom momente, keď sa dostali pred publikum. V posledných riadkoch je ešte stále nevinnosť, naivita a nevedomosť toho, čo príde.
Patti Smithová v závere vysvetľuje, že kniha je vlastne splneným sľubom Robertovi. Okrem toho čitateľom pripomenula „všetkých, ktorí tvorili, tvoria a budú tvoriť, všetkých, ktorých sme stratili a stále strácame".
Autor: Aňa Ostrihoňová
