Bestseller Johna Ajvideho Lindqvista je o milostnom vzplanutí medzi vampírom a človekom. Napriek tomu, že tento námet nápadne pripomína Meyerovej Súmrak, porovnávať ho s ním by bolo rovnaké ako hádzať do toho istého vreca Murnauov film Nosferatu a americký kasový trhák Underworld.
Sociálny horor
Nech vojde ten pravý je román, ktorý sa zjavil odnikiaľ. Neznámy spisovateľ svojou prvotinou prekvapil, šokoval aj dojal. Nazvať jeho dielko vampírskym románom by mohlo byť trochu zavádzajúce. Nie preto, že by sa v ňom nevyskytovali žiadni upíri, ale preto, že tento žáner je v posledných rokoch sprofanovaný limonádovými parománmi.
Lindqvist pri hľadaní kulís pre postmodernú lovestory medzi šikanovaným Oskarom a vampírkou Eli nezachádzal ďaleko. Príbeh situoval do prostredia, z ktorého sám pochádza – štokholmské predmestie Blackeberg.
Hoci mu niektorí občas vyčítajú, že kazí idylický obraz Švédska, ako ho poznajú z dovoleniek, zdá sa, že si nemohol vybrať lepšie. Kde inde by sa lepšie vynímala kontroverzná postavička malej smutnej dvestoročnej vampírky a nešťastného chlapca, pre ktorého je azda najlepším východiskom.
Súbežne s opisom ich neľahkého osudu však rozohráva niekoľko ďalších dejových línií, ktoré z knihy robia viacrozmerné dielo. Bola by nevýslovná škoda vnímať ho len ako vydarený hororový román. Zároveň s temnými Elinými spomienkami sa ponárame do tristnej existencie zmäteného pedofila, či do neutešeného života pijanskej partičky.
Lindqvist podáva fakty bez okolkov a možno práve onen sociálny podtext s vydareným plastickým opisom starnúcich alkoholikov či násilia páchaného deťmi, ktoré plodí zúfalstvo a outsiderov, je desivejší ako zmienky o bytostiach skáčucich ľuďom po krku. Autorovi sa mimovoľne podarilo vytvoriť svojský žáner – sociálny horor.
Sympatická vrahyňa
Hoci je to kniha rozprávajúca o tínedžeroch, ťažko povedať, či ju naplno pochopia. Pritom ide o jeden z najlepších románov za posledné roky vyrovnávajúci sa so strasťami puberty a dospievania. Lindqvist necháva Eli, aby povedala aj niečo z vampírskeho života, nie je toho však veľa. To, čo prezrádza, skôr evokuje otázky, než by ponúkalo odpovede.
„Nie som nič. Nie som dieťa. Nie som dospelá. Nie som chlapec. Ani dievča. Nič." Ťažko si možno predstaviť grófa Draculu, Carmillu či iných populárnych upírov vyhlasovať podobné veci a ešte ťažšie si možno predstaviť, že by im niekto veril tak ochotne, ako uveríte Eli.
Od Stokerových čias, keď tieto mytologické postavy výraznejšie zasiahli do literatúry, robili už všeličo: vraždili, odpudzovali, desili, zvádzali, súložili hlava-nehlava. Eli nerobí nič z toho.
Lindqvist, ktorý predtým, ako sa dal na spisovateľskú dráhu, pôsobil ako stand-up komik a pouličný kúzelník, vytvoril postavu krehkej vampírky, ktorá zachádza hlboko pod kožu. Jeho kúzelnícke schopnosti nie sú medializované, a preto ich nemožno posudzovať.
Autorovi sa však podarilo nepochybne minimálne jedno majstrovské číslo. Vyčaroval magicko-tragický príbeh zo švédskeho predmestia a drobnú Eli, ktorá vzbudzuje súcit a sympatie napriek tomu, že chladnokrvne vraždí.
Autor: Zuzana Demjánová
