Slovenské blues

koluje a aj u nás sa hrá bluesová hudba, ktorá má zaujímavé parametre.

Ak by niekde jestvovala biblia anglo-americkej populárnej hudby, úvod by veľmi pravdepodobne obsahoval vetu: na počiatku bolo blues, blues bolo v hudbe a hudba bola blues. Džez, funk, hiphop, rokenrol, aj pop - to všetko sú potomkovia žánru, ktorý nachádzame pri koreni čiernej muziky, hoci sa v USA od začiatku veľmi rýchlo miešala s hudbou belochov.

Celkom iná otázka už je, v akej kondícii sa bluesmeni dožili dneška. Menšinový žáner rozhodne nie je na špici vývoja a dá sa debatovať, či je blues ešte živé alebo funguje na spôsob skanzenu. Čo dokáže ponúknuť? Aktuálny obsah alebo minulosť v konzerve? Bluesman – Slovák má ešte hendikep navyše. Kolegu v zámorí vždy uteší, že je nositeľom domácej tradície, lenže drviť dvanástku v Humennom? Nie je to ako keby černosi v New Orleans krepčili v detvianskych krojoch?

Eskimácke blues

Anketa medzi domácimi bluesmenmi dokazuje opak. „To celé je nezmysel,“ domnieva sa speváčka a gitaristka Zuzana Suchánková, ktorá sa pohybuje medzi džezom, soulom a blues a ako príklad uvádza operu. „Kolískou opery je Taliansko, ale to neznamená, že ju dobre nespievajú Japonci.

Dnes je už v hudbe všetko prepojené, tak ako sa prepojil svet.“ Podobný názor má bluesman a prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti Ján Litecký-Šveda: „Hoci v blues funguje rasizmus naruby a bez černocha na plagáte je festival automaticky druhoradou akciou, na žánri to nie je to podstatné.“ Napokon, hráč na ústnu harmoniku Erich „Boboš“ Procházka rád cituje výrok, že blues je záležitosť kultúry, nie rasy. „Môže ho hrať Indián, Eskimák a možno aj americký kongresman.“

Strempek Band získal v roku 2009 ocenenie Bluesmen roka. Kapelu vedie a väčšinu
repertoáru skladá gitarista a spevák František Strempek. Členmi súčasnej zostavy
sú Viktor Križan (ukulele, vokály), Július „Gajo“ Kuruc (basa), Juraj Schweigert
(harmonika) a Pavol Kvas (bicie nástroje)

Život sa netrénuje

Šéf kapely Frozen Dozen a spoluzakladateľ Electric Blues Band je najvýznamnejším hráčom na fúkaciu harmoniku u nás. „Na blues si cením jednoduchosť. Čím jednoduchšie, tým lepšie,“ hovorí Boboš a vtom mu zvoní telefón. „Nič špeciálne nám netreba. Aparatúra? Stačia dve debničky a hráme,“ dohaduje vystúpenie. Zloží a pokračuje prirovnaním striptízu a blues.

„Blues je vlastne intímnejšie, pretože striptíz odhaľuje mäso, ale hudba dokáže odhaliť najvnútornejšie pocity. Keď hráte, všetko sa stíši a ľudia sedia ako v kostole, akoby ste duši nastavovali zrkadlo. Blues sú mimoriadne hlboké vody, v ktorých sa dá s úspechom plávať.“ Kedy sa blues vydarí? „Vtedy, keď odráža aktuálny stav vnútra,“ vysvetľuje Boboš Procházka. „Silné a autentické na blues aj každej inej čiernej muzike je, že medzi pocitom a prstami hudobníka je čo najmenej prevodov a prešpekulovaných súkolesí. Čo je vo vnútri, ide z prvej von.“

V otázke, či je možné blues trénovať, má vyhľadávaný virtuóz jasno. „Starí bluesmeni necvičili, len zobrali do rúk nástroje, hrali a keď mali pocit, že je čas, vyliezli pred ľudí. Neverím tomu, že z niekoho sa stal bluesman tým, že chodil do hudobnej školy a každý deň nacvičoval. Blues sa nedá cvičiť, rovnako, ako život sa necvičí, ale žije,“ tvrdí Boboš s tým, že on si harmoniku za nástroj nevybral - harmonika si vybrala jeho.

Odrazový mostík

Čo teda znamená byť bluesmanom medzi Tatrami a Dunajom v 21. storočí? Aj Ján Litecký-Šveda spomína, ako sa pokúšal napodobniť čiernych bluesmenov, no postupne sa vybral inou cestou. „V začiatkoch je to v poriadku, ale potom si bluesman musí vyvinúť vlastný výraz. Načo imitovať Roberta Johnsona? Keď chcem, pustím si ho v origináli.“

Litecký-Šveda sa domnieva, že v ideálnom prípade je blues akýmsi odrazovým mostíkom. Výsledkom je emotívna hudba, ktorá hovorí súčasným jazykom o aktuálnych problémoch. Namiesto o nevernej žene, smútku a hučiacich vlakoch bluesman spieva hoci o bilbordoch, alebo o tom, ako ide z hypermarketu. „Príkladom sú zvolenskí ZVA 28-12 Band alebo Juraj Turtev a jeho Dura & Blues Club,“ hovorí. „Má krásne, vtipné, až surrealistické texty a hrá blues, ktoré má originálny šat.“

Peter „Bonzo“ Radványi hral aj na festivale na Taiwane, kde má blues silnú scénu
vďaka mnohým Američanom, ktorí tam učia angličtinu. U nás zakladal festival Dobrofest,
no ako upozorňuje,rezofonická gitara (na snímke) nie je ten istý nástroj ako dobro

Keď blues bolo rockom

Slovenské blues žije možno aj preto, že nie je príliš zaujímavé pre komerciu, domáci bluesmeni sa navzájom poznajú a podporujú. Dnes už nie je problém pokupovať si nahrávky z dvadsiatych rokov a študovať blues priamo od koreňov, no inak to bolo ešte v začiatkoch. Skôr ako čisté blues Slováci spoznali rokenrol a rock, ako ho k nám priniesli belošské kapely v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

„Američanov do sveta vyviezli mladí bieli Angličania. Ktovie, možno by bez nich blues zostalo lokálnou americkou záležitosťou,“ vysvetľuje hráč na rezofonickú gitaru Peter „Bonzo“ Radványi. „Dostali sme sa k tomu prirodzene. Z blues totiž vychádzali kapely ako Yardbirds, Animals, Manfred Mann a najmä Rolling Stones,“ hovorí bluesman, zakladateľ trnavského festivalu Dobrofest a moderátor rozhlasovej relácie Bluesnenie.

Ján Litecký-Šveda spomína, ako na strednej škole prvýkrát počul Rolling Stones a bol z nich hotový: „Odvtedy som sa v hudbe začal pozerať v čase dozadu. Hľadať korene a odpoveď, prečo ma vzrušuje táto a nie iná hudba,“ hovorí.

„Postupne som objavil chicagske blues, folkové blues a zakotvil v surovom, energickom, ešte nevykryštalizovanom delta blues. Hudobne je možno primitívne, ale obsahuje aj geniálne ťahy a ľudsky je načisto úprimné.“ Zo západného Nemecka, kde bol ako študent na brigáde, kým nezavreli hranice po roku 1969, si priniesol platne starých bluesmenov.

Véčko, Zbrojnoš, Aligátor

Názory na prvý bluesový koncert na Slovensku sa rozchádzajú. Jedna z verzii uvádza večer hudby a poézie s názvom Recitál o zubných kefkách vašich 9. júna 1970 v bratislavskom V-klube. Jeden z účinkujúcich Ján Litecký-Šveda spomína, ako v tých časoch pre chýbajúci bluesový klub alebo festivaly často hrával na folkových akciách.

Pre bigbít a, samozrejme, aj pre blues navyše platil tichý zákaz angličtiny, ktorý sa však prekračoval, ignoroval, alebo toleroval. V sedemdesiatych rokoch je už bluesmenov u nás viac, no o scéne v hlavnom meste sa dá hovoriť až tesne pred rokom 1989. Podhubím a prvým miestom, kde sa programovo hralo blues, bol legendárny klub na Kominárskej ulici.

Roky po nežnej revolúcii sú v pamätiach bluesmenov zapísané ako zlatý vek domáceho blues. Zažívalo boom. Majitelia krčiem a klubov boli pre hudbu zapálení viac ako dnes, keď je na prvom mieste tržba a otázka, ako prežiť v čoraz tvrdšej konkurencii. Pamätníci spomínajú klub U Zbrojnoša na Zámočníckej ulici v Bratislave, kde sa na blues v tlačenici tancovalo na stoloch. Neskôr začali podnikatelia uťahovať opasky a na nekomerčnú hudbu tohto typu bolo menej peňazí aj priestoru.

Obľúbencom Reného Lacka (na snímke s Downtown Band) je Jimi Hendrix.
V interpetácii skladieb slávneho Američana v USA sa umiestnil v jednom zo
semifinálových kôl ako najlepší Európan na 2. mieste

Živé hranie

Zaujímavé je porovnanie s dneškom. Ešte v polovici deväťdesiatych rokov v hlavnom meste fungovalo možno pätnásť klubov, kde sa pravidelne hrávalo blues. Dnes už v Bratislave nie je jediný vyložene bluesový klub, či priestor, kde znie blues týždenne, ako v pondelky v dnes neexistujúcom divadle Stoka. „To veľmi chýba. Dobrý klub totiž je, keď si nemusíte písať koncerty do diára. Jednoducho sa tam vyberiete a viete, čo sa v ten deň hrá,“ myslí si Erich Boboš Procházka.

Blues je komunikatívna hudba založená na živom hraní, no ani chýbajúce kluby nie sú dôvodom na tvrdenie, že domáce blues je v kóme. Žije najmä v regiónoch, hoci menej pravidelne a ťažšie si hľadá miesto. Prekvapujúcu štatistiku si vedie Peter „Bonzo“ Radványi. Pravidelne alebo príležitostne hrá blues či bluesrock na Slovensku asi päťdesiat kapiel.

„Ťažiskom je stará rocková generácia väčšinou okolo päťdesiatky, ale hlásia sa aj mladí. Majú napočúvanej veľa muziky, všetci už vedia po anglicky a sú dobrí,“ hovorí a menuje: vlaňajší objav roka m bratislavskí Blues Raiders, kapela Next Page s dvadsaťročným spevákom a gitaristom Jergušom Oravcom z Trenčína, hráč na ústnu harmoniku Juraja Schweigerta s kapelou Band Whiskey zo Žiaru nad Hronom, gitarista a spevák Andrej Kelemen z Nových Zámkov, B and Moneymakers zo Zvolena a ďalší. „Zaujímavé je, že k blues ich nik nenúti. Nie sú za tým rodičia ani peniaze, ale asi ich vnútorná potreba,“ myslí si Radványi.

Centrum a regióny

A ako sme na tom v porovnaní s okolím? Viacerí tvrdia, že špička slovenskej bluesovej scény kvalitou prebieha českú. Slovenskí bluesmeni hrávajú nielen v Česku, Poľsku, Maďarsku, ale niektorí aj v Nemecku, Rakúsku, Francúzku či Taliansku.

„Hráč na rezofonickú gitaru Ľuboš Beňa zo Skalice (duo Beňa & Ptaszek) je jediný slovenský bluesman, ktorý hral a nahrával v USA a teraz mu vychádza CD v Nemecku. To sa žiadnemu z našej scény zatiaľ nepodarilo!“ upozorňuje „Bonzo“ Radványi a dodáva, že minulý rok bol úspešný aj kvantitou. „Oficiálne, vlastným nákladom, aj ako demá vyšlo dohromady jedenásť albumov. Predtým vychádzali tak dva - tri za rok,“ počíta.

Bluesová hudba u nás ako jedna z mála oblastí teší aj prívržencov zastúpenia regiónov. Festivalová mapa a kalendár ukazujú, že s výnimkou Livin´ Blues funguje väčšina festivalov mimo hlavého mesta a akousi baštou blues po Trnave sú Nové Zámky. Špecialitou medzi nimi je akcia Kosodrevina Bluesfest – koná v horskej chate pod Chopkom, 1500 metrov nad morom, kam hudobníkov aj s nástrojmi vyvezie sedačková lanovka.

Juraj Turtev, známy z projektov Bluesweiser, Dura & Blues Club,
hrával aj s americkým bluesmenom Toddom Bokichom a v Českej
televízii moderoval reláciu Blues zeStaré Pekárny

Trikrát a dosť?

Hudobníci aj publikum cítia, že blues má iný emotívny náboj ako hudba z Európy, ktorá prešla dlhými dejinami kultivácie. Možno to je dôvod, že priťahuje mladých ľudí, ktorí v blues hľadajú niečo základné a čisté.

„Po druhej svetovej vojne sa trikrát stalo, že blues počúval celý svet,“ vysvetľuje Ján Litecký-Šveda. „Prvýkrát ho v šesťdesiatych rokoch predstavil belošský rock z Británie. Druhú vlnu spustil po roku 1989 bluesman John Lee Hooker albumom The Healer, kde hosťovali viaceré rockové hviezdy. V polovici deväťdesiatych rokov prišla tretia vlna s albumom From the Cradle gitaristu a speváka Erica Claptona. Odvtedy sa už nič podobné neudialo, ale zase, ktovie. Možno ešte uvidíme.“

Čo je blues

Veľká časť blues neboli smutné, ale veselé, komické, rýchle skladby. Jestvujú blues na troch, dvoch, mnohých, alebo aj na jedinom akorde. Pravidlom nemusí byť ani „dvanástka“. Že pravé blues vzniká na dôchodku, vyvracajú bluesmeni ako Muddy Waters či B. B. King, ktorí blues hrávali už ako mladíci.

„Keď sa hovorí o starom blues ako primitívnom, netreba zabúdať, že v mestách boli mnohí černosi odchovanci džezu. William C. Handy, ktorého Američania považujú za otca blues, bol študovaný muzikant a viedol orchester,“ vysvetľuje Radványi. Bluesové texty zase skúmalo veľa literátov: prvé boli prosté, no ich skratky a postupy pripomínali modernú poéziu (a v istom zmysle ňou aj boli).

Slovenská bluesová spoločnosť

Umelecky to dopredu nepohneme, každý musí hrať sám, no snažíme sa otvárať možnosti tomu, kto sa na nás obráti,“ hovorí tajomník SBS Pavel Sojka. Od roku 1996 mapujú scénu cédečkami - samplermi, zatiaľ ich vyšlo šesť (siedmy je už nahraný).

Okrem mnohých koncertov organizujú výročný festival Blues Slovakia, spojený s odovzdávaním cien Bluesman roka, Objav roka a Počin roka. Pripravili knihu Blues na Slovensku (2003 a 2005, vydalo Hudobné centrum). Sériu bluesových koncertov v čitárni Červený rak pripravili v rámci Bratislavského kultúrneho leta. Novou aktivitou je cyklus Stopy vedú do ticha v bratislavskom Centre divadla, literatúry a vzdelania.

Z krstu knihy Blues na Slovensku: prezident Slovenskej bluesovej spoločnosti Ján
Litecký-Šveda, speváčka Jana Kocianová, spevák a spoluautor knihy Slovenský bigbít
Dodo Šuhajda. Dôležitou aktivitou spoločnosti je aj webstránka Slovakblues.sk

Úspech v Memphise

Vlani sa ukázalo, že ocenenie Bluesman roka nie je celkom výstižné, získala ju Blueswoman ZUZANA SUCHÁNKOVÁ. Jej album Blúzy & Songy sa vysoko umiestnil v súťaži bluesových nahrávok v USA, čo sa dosiaľ nepodarilo iným Slovákom ani mnohým Európanom.

O akú súťaž presne šlo?

Organizuje ju The Blues Foundation v Memphise, kolíske soulu a blues, odkiaľ pochádza veľa bluesmenov, napríklad B. B. King. Prihlásených je množstvo nahrávok z USA aj celého sveta. Hodnotia ich ľudia z médií aj hudobníci a to vo viacerých ohľadoch: inštrumentálny prejav, bluesové posolstvo, obal. Súťaž vrcholí slávnostne v obrovskom divadle v Memphise.

Kto vás tam prihlásil?

Celé sa to začalo, keď hráč na rezofonickú gitaru Luboš Beňa založil agentúru Slovakblues a stránku slovakblues.com, ktorá sa stala oficiálnym členom americkej The Blues Foundation v Memphise. Zistil, že súčasťou medzinárodnej súťaže International Challenge je kategória Self Produced CD, kam patrí aj moja nahrávka. Tak sme ju poslali do USA.

Čo ste očakávali?

Mala som najprv aj zmiešané pocity – posielať do Spojených štátov slovenský bluesový album? Prinajhoršom odprezentujeme, čo u nás hráme. Potom prišla správa, že album postúpil medzi päťdesiatpäť albumov. Veľmi sme sa tešili, no ešte viac potom, ako postúpil do druhého kola medzi dvadsaťdva albumov a pesničky z neho začali hrať aj rádiá. Na to som bola hrdá. Samozrejme, do finále medzi piatich najlepších to už potiahli Američania.

Účasť Európanov je bežná?

V prvom kole boli štyria – piati a myslím, že som bola jediná žena. V druhom už okrem mňa len z Francúzska a Litvy.

Čím ste mohli zaujať?

Na albume boli anglické aj slovenské texty, takže možno spravila svoje kombinácia soul-blues a slovenčiny.

Pohybujete sa medzi soulom, džezom a blues. Kedy ste začali s hudbou?

Spievať som začala asi v dvadsiatke so soulom, ale keďže tieto žánre sú si blízke, mohla som ľahko prejsť k spirituálom, potom k džezu. Teraz sa to vo mne všetko mieša. Dospela som k tomu, že skladám vlastné skladby, píšem aj vlastné texty, vystupujem vo dvojici, v kapele, aj sama s gitarou.

Čo hovoríte na blues, ako sa hrá na Slovensku?

Mám pocit, že blues u nás širšia verejnosť príliš kategorizuje. Súčasné blues má pritom omnoho viac podôb. Veľa hudobníkov robí hudbu, kde cítiť prvky blues, no už to nie sú dookola tri akordy. Zoberte si Norah Jones – je v tom country, džez, blues, pop, ale žánre nikto nerieši. Dôležité je, že je to dobrá hudba, ktorá má úspech.