Listy mŕtvemu sú výberom zo spovednej poézie Rafala Wojaczeka.
Poézia básnikov s rozvinutými samovražednými sklonmi niektorých ľudí fascinuje, iných desí. Poľská literatúra v tejto oblasti nie je veľmocou, ale vždy mala predstaviteľov ochotných preveriť a prípadne aj prekročiť medze dobrého vkusu. Pripomeňme si jedného z jej významných reprezentantov.
Vieme, že opakovanými pokusmi o samovraždu chcel Rafal Wojaczek urýchliť platnosť svojho kréda „kto je živý, ten umiera napochytro". Svoje pocity z liečebného pobytu na psychiatrii opísal v krátkej próze Sanatórium.
Debutoval zbierkou Sezóna (1969), vysoko ocenenou poľskou kritikou. Okrem toho vydal zbierku Iná rozprávka (1970). O rok neskôr skonal na predávkovanie liekmi.
Po jeho smrti vyšli ešte tri zbierky - Ktorý nebol (1972), Nekonečná krížová výprava (1972) a Zvyšok krvi (1999). Kniha Listy mŕtvemu z vydavateľstva Pectus je reprezentatívnym výberom z celej Wojaczekovej básnickej tvorby.
Hladný voyerista
Vzhľadovo trochu pripomínal Rimbauda. Spôsobom básnenia patril k prúdu takzvanej spovednej poézie, ktorá kladie dôraz na intímne a niekedy aj nelichotivé informácie o podrobnostiach z básnikovho osobného života.
Sám seba nazýval „princom Akvitánie" a svoj voyeurizmus kládol vysoko - až na strom, z ktorého možno dobre vidieť vyzliekajúcu sa susedku, alebo aspoň v pekných šatách dobre druzgnúť. Nazýval sa aj „mäsom modlitby" a trpel istým druhom náboženského hladu.
V jeho arzenáli dominujú hviezdy, krv, smrť, ale aj šialenstvo, z farieb čierna a sivá. Vietor je mdlý, pery sú cicajúce, pleseň bujná. „Biely vták zimy búcha zobákom mrazu." Nič pre slabšie nátury. A tiež sa nazýval aj „starým mesiacom" – jaskynným, egyptským, gotickým i poľským.
Podľa osudov Wojaczeka vznikol aj slávny poľský film.
Kľakni si a povedz á
Len v prípade „úspešnej samovraždy" by sa považoval za „skončeného alkoholika". A ešte zavše spomínal manželky, ženy. Tu však niet veľmi čo citovať. Výroky ako „kľakni si a povedz á" by mohli navodiť dojem, že pri ľúbostných vzplanutiach bol Rafal Wojaczek trošku skúpy na slovo.
Keď prehovoril súvislejšie, uprednostňoval skôr zádrapčivý tón. To do istej miery aj limitovalo okruh tém, s ktorými prichádzala najčastejšie do styku jeho vzdorovitá nepokojná povaha. Rafal Wojaczek dorafal pred tridsiatimi rokmi.
Slovenský výber z jeho poézie nám dáva možnosť pozrieť sa na jeho verše s odstupom zmareného času, a zároveň aj nahliadnuť do období a sezón, ktoré vari neboli celkom premárnené.
