Enikö Eszényiová. FOTO SME - PAVOL MAJER
našej prvej scény znovu. A znovu s hrou veľkého alžbetínca.
Prečo zasa Shakespeare?
„Pokiaľ ide o Shakespeara, vyplýva to z dohody s divadlom.“
A prečo ste si zvolili práve Antonia a Kleopatru?
„Výber je vždy pocitová voľba a ťažko ju neskôr viem presne odôvodniť. Asi ide o tému, problém, ktorý dnes takpovediac visí vo vzduchu. Preto napríklad študujeme Antonia a Kleopatru aj u nás v Budapešti, preto ho hrá Royal Shakespeare Company v Londýne. Arabský svet, svet Orientu, sa totiž dnes dostal oveľa viac do popredia než predtým - a my o ňom aj oveľa viac uvažujeme. Lebo, aj keď bol vždy súčasťou Západu a vedelo sa o ňom, nikdy toho nebolo dosť. Vždy si v sebe niesol kus tajomstva.“
Môžeme povedať, že u vás ide až o istú zrážku civilizácií? O svet racionálneho Ríma, ktorý je tu konfrontovaný s emocionalitou až mystikou starovekého Egypta?
„Presne. Ale premiéra je až v nedeľu, takže závery nech si diváci urobia až po nej.“
V hlavných úlohách sa predstavia Ján Kroner a Diana Mórová. Vyberali ste hru aj s ohľadom na ich obsadenie?
„Nie celkom. Už po minulej skúsenosti som vedela, že v Činohre Slovenského národného divadla je možné urobiť doslova výnimočné obsadenie. Lebo vy máte na Slovensku skutočne zázračných hercov! A ja sa vždy znovu čudujem, keď si o mne myslia, že to hovorím iba zo zdvorilosti. Dokonca tvrdím, že práve tu, v strednej Európe, sú, pokiaľ ide o divadlo, najlepší herci vôbec. Dosť som cestovala, a tak viem, že vo svete je prioritou filmová tvorba. V Amerike už dokonca divadlá takmer nefungujú, pretože herci idú do televízie, robia tie ich nekonečné seriály, prípadne majú ambíciu filmovať.“
V čom sú tí naši takí zazrační?
„Jednoducho sú technicky, duševne mimoriadne vyspelí, pripravení aktívne zareagovať na všetko nové. A navyše, vedia prinášať i vlastné nápady, ktoré majú logiku, zmysel a ďalej nimi rozvíjajú režisérovu koncepciu. Preto sa mi aj tak ťažko počúva, keď sa dozvedám, ako zložito pritom žijú. Aké majú mizerné platy.“
Je to v Budapešti lepšie?
„Nechcem porovnávať, ale v tomto je u nás situácia naozaj predsa len lepšia a ja iba dúfam, že keď sa i tu ekonomika zlepší, odrazí sa to aj na zlepšení ich života.“
Ste režisérka, ktorá je známa nielen doma, ale aj v zahraničí. V Maďarsku navyše patríte medzi herečky, ktoré idú z jednej veľkej úlohy do druhej. Ako sa dá vôbec vydržať takéto životné tempo?
„Pre mňa je už roky celkom prirodzené. Herečkou som dvadsať rokov, režisérkou desať a dúfam, že v oboch oblastiach budem môcť pôsobiť aj naďalej. Samozrejme, nebýva to vždy jednoduché. Napríklad počas tohto skúšobného obdobia som prakticky každé popoludnie cestovala do Budapešti, pretože som večer hrala. Ale možno práve to ma drží vo forme.“
Viete sa skloniť pred režisérom a jeho koncepciou tak ako každá iná herečka?
„Možno sú režiséri, ktorí to vyžadujú, ale ja hlavu dať dole odmietam. Každá inscenácia vzniká v spolupráci režiséra s hercami a bez ich rovnocenného postavenia pre mňa práca nemá zmysel. Čo, pochopiteľne, platí aj v prípade, že zasa režírujem sama.“
Žena-divadelná režisérka? Nie je to výnimka?
„To platí u nás, v strednej Európe. Hoci verím, že práve teraz, v začínajúcom tisícročí, sa dostanú do vedúceho postavenia práve ženy. Ale aby som bola úprimná, mňa vlastne podobné konštatovania nezaujímajú. Nie je to podstatné.“
Čo je podstatné?
„To, že chcem niečo vyjadriť, a keď mi to nestačí ako herečke, potom siahnem po divadelnej réžii. Hoci mám aj plány, ktoré sa dajú realizovať iba filmom. Režírovala som tiež videoklip, reklamu, vydala som cédečko. Len televíziu, tú odmietam. Absolútne.“
Prečo?
„Pretože keď sú prakticky po celom svete populárnejšie rosničky než najlepší herci, ja nemám v nej čo robiť.“
A čo teda robí Enikö Eszényiová, keď práve nerobí?
„Vždy robím. Pretože ja nepoznám nudu, nenávidím nudu a odpočívam nanajvýš v lete.“
Konkrétne?
„V Budapešti momentálne hrám vo Williamsovej Mačke na horúcej plechovej streche, v Shakespearovom Kráľovi Learovi som okrem Cordélie aj šašom, v divadle mám aj show, čaká ma Kleopatra, jedna opereta, je tu aj dohoda s Prahou, kde som už urobila tri inscenácie, že sa tam na budúci rok znovu vrátim ako režisérka. Nenudím sa a sľubujem, že sa ani nikdy nebudem.“
