Dvaja odlišní raperi nahrali album, ktorý je zvláštny už len tým, ako sa dá k nemu dostať.
Bene a Delik. Líšia sa tak, ako sa dvaja raperi len líšiť môžu. Jeden je predstaviteľom toho v tom dobrom zmysle konformného hiphopu a možno technicky najvyspelejším súčasným reprezentantom tohto hudobného žánru.
Druhý má neprepočuteľnú rečovú chybu, ale je jedným z najlepších slovenských textárov vôbec. A každý z nich je symbolom iného prístupu k tomuto urozprávanému hudobnému štýlu.
Dôležitejšie však ako rozdiely je to, čo oboch spája. Je to vstup na scénu: Delik a Supa ako zoskupenie Moja reč v roku 2004 nahrali so živou kapelou demo, ktoré svojou kvalitou zaskočilo aj mnohých znalcov daného žánra. Keď sa v roku 2006 objavil projekt Beneho a Karaoke Tundru Peťo Tázok, vyzeralo to podobne.
Jeden azda z najdôležitejších okamihov v domácom rape ukázal, že do hiphopu môže patriť aj poézia, priznaná štylizácia a najmä texty, ktoré pre nedostatok lepších výrazov nazvime „inými“ až intelektuálnymi. Avizované spojenie Delika s Benem na spoločnom albume však vyvolávalo rozpaky. Ako môžu takíto rozdielni ľudia nahrať album, ktorý sa nerozpadne iba na sólové fragmenty? Iba že by to bol projekt „z lásky k hudbe, z lásky k písaniu a z lásky k tvorbe“.
Zarazí pritom už forma, akou je tento album distribuovaný. Dostanete ho ako tričko. Presnejšie, k tričku kód na stiahnutie z internetu. V oblečení trebárs od Shootyho tak môžete počúvať o idoloch, minulých ženách a živote, ale aj rýmy hovoriace o internetovom pirátstve, transsexualite či o spoločnosti.
„Uvidíš viac silikónu, ako keď vám montovali plastové okná, uvidíš plastové slová a plastiky a Boha, čo starne,“ rapuje Bene a taký je vlastne aj tento album.
Plný života, ktorý bujnie, niekedy sa potáca a inokedy výska v betónovo-umelohmotnom svete, vo svete, kde status na Facebooku je dôležitejší ako rozhovor s blízkymi; album presýtený dobou až tak, že je jej zrkadlom.
A že je tento výborný album práve hiphopový?
To už je len taká zhoda okolností.
