Bočkay je majstrom techniky zrakového klamu trompe l'oeil. Nezostáva však len pri jeho prvoplánovej atraktívnosti, ako správny konceptualista a mystifikátor pátra po večnom probléme umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie, maľby a kresby. A vďačný divák je rád pri tom.
„Chardin nahrádzal niekedy pri maľovaní štetec prstom,“ oznamuje jeden z textov na výstave Milana Bočkaya, z iných sa dozvieme, že Delacroix odporúča začať veľkým štetcom a končiť malým ako ihla. A tiež, že Velasquez používa termín hnedá škvrna. Určite zaujímavé informácie, no považovať ich za orientáciu pri prehliadke výstavy je u tohto autora viac než ošemetné.
Výtvarný iluzionista
Samozrejme, to však nevylučuje, že Bočkay niekedy pri maľovaní nahrádza štetec prstom. Keď si dovolí vydávať kresbu za akvarel a ten za olejomaľbu a tú zasa za kresbu, či hladkou maľbou robiť plastický reliéf, tak prečo by niečo z toho nerobil aj prstom?
To však nie je tá najpodstatnejšia z otázok, ktoré tento výtvarný iluzionista s chuťou dáva návštevníkom výstavy Čierne pozadie a neviditeľné spodné vrstvy, ktorá je do 27. februára v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Sú tu aj onakvejšie problémy - čo je plocha a čo priestor, čo fikcia a čo realita, čo je maľba a čo kresba?
Vytvárať takéto dilemy je pre umelca, systematicky a svojrázne pátrajúceho vo vzťahoch umenia a ilúzie, nesmierne a neskrývane radostné. A je výborné, že nielen pre neho, podobnú radosť totiž pociťujú aj návštevníci výstavy pri hľadaní viac či menej úspešných riešení. Teda skôr menej než viac úspešných.
Konceptuálny surrealista
Bočkay miluje mnohoznačnosť, paradoxy, mystifikáciu a ilúziu. Ani tá mu však už nestačí, a tak sa vo svojom pátraní posúva až k ilúzii ilúzie. A ani to nie je jeho konečnou stanicou, pripomeňme si už neraz citované dávne slová Etienna Cornevina, francúzskeho znalca slovenského umenia, že Bočkayova tvorba vypovedá dokonca aj o vzťahu medzi ilúziou a ilúziou ilúzie.
„Toto nie je - toto je, pomocou týchto navádzacích termínov predvádzam register maliarskych a kresebných paradoxov,“ hovorí autor o svojich exponátoch, prezentovaných na výstave vo viacerých cykloch. Svojvoľne rozviedol známy text „Toto nie je fajka“ z nemenej známeho Magrittovho obrazu. Na ktorom, samozrejme, fajka je.
René Magritte ako inšpirácia tu nie je náhodou, podľa kurátora Jiřího Valocha je práve on jediným konceptuálnym surrealistom, a táto zdanlivo neobvyklá kombinácia má blízko aj k tvorbe Milana Bočkaya.
A kto miluje alebo potrebuje kunsthistorické škatuľkovanie, ten si tohto člena Združenia A - R nájde v múdrych knihách pod heslom analytická maľba.
Prvé lákadlo nestačí
„Vďaka vám som prišiel na to, že aj moderné umenie môže byť zábavné. Túto vetu som raz našiel v knihe návštev,“ hovorí Bočkay. „Prvé lákadlo zabralo, fajn, povedal som si, ale mne to nestačí.“ Jeho intelekt a invencia mu totiž nedovolia ťažiť len z vlastnej zručnosti a zostať pri prvoplánovej atraktivite obľúbenej techniky zrakového klamu (trompe l'oeil).
„Na tých ďalších, vnímavejších či skúsenejších návštevníkov, ktorí sú na moju tvorbu zvyknutí, potom chystám zložitejšie pasce. V duchu sa akoby s nimi zhováram a rozmýšľam, ako ich okabátiť niečím iným.“ A tak, paradoxne, niekde zámerne nejde na hranicu očakávanej technickej presvedčivosti. Čo je, samozrejme, len jedna z rozmanitých fínt jeho neustáleho spochybňovania či ironizovania.
A hoci Milan Bočkay tvrdí, že existuje aj tretia skupina ľudí ako napríklad Rudolf Fila, ktorých už ničím nemôže prekvapiť, nevzdáva to. „Mám na výstave jednu zašifrovanú vec, čakám, či ju niekto odhalí. Ale to už je nadplán, len taká moja tajná zábavka.“
