Jeho meno je oveľa menej známe ako meno najslávnejšej postavy, pre ktorú John Barry napísal hudbu. Nebol to však James Bond, ale iné filmy, za ktoré dostal Oscary a Grammy.
Pre niektorých fanúšikov prestal byť Bond Bondom, keď sa v hlavnej úlohe prvýkrát neobjavil Sean Connery. Pre mnohých iných sa však najslávnejšia éra filmov o britskom tajnom agentovi skončila odchodom skladateľa Johna Barryho. Podpísal sa pod dvanásť bondoviek, poslednú s názvom Dych života „ozvučil“ v roku 1987, v nedeľu večer poslednýkrát udrelo jeho srdce. Anglický elegán zomrel na infarkt vo veku 77 rokov.
Nie je Bond ako Bond
To, že sa stal autorom filmovej hudby, prekvapuje len tých, čo nevedia, že bol synom klasickej klaviristky a majiteľa siete kín. Pracoval veľa a rýchlo, zostalo po ňom vyše deväťdesiat soundtrackov k rôznym filmom a seriálom. „Nemal som rád popmusic, nevzrušovala ma. Chcel som sa stať profesionálnym muzikantom,“ vyhlásil v rozhovore pre britský denník The Guardian.
Bol ešte z generácie, ktorá dokonale ovládala remeslo a zároveň vedela napísať do filmu hudbu, ktorú si diváci pamätali ešte dlho po odchode z kina. S výraznou melódiou a zvukom, ktorý mal bližšie k džezovému bigbandu než k tradičnému symfonickému orchestru.
Keď sa producentom prvého bondovského filmu Dr. No v roku 1962 nepáčila hudba, oslovili práve jeho. Vtedy už mal za sebou zopár filmových soundtrackov a skvelú prax. Aranžoval orchestrálne party do skladieb hudobníkov zo stajne vydavateľstva EMI. Takto vybavený sa pohral s materiálom k prvej bondovke a odvtedy volali už len jemu.
Pracoval na dvanástich filmoch – asi najvydarenejšie sú jeho témy z častí Srdečné pozdravy z Ruska, Goldfinger a Žiješ iba dvakrát. Je však iba spoluautorom kultovej hlavnej melódie.
Tú priniesol kolega Monty Norman, no získala šťavu až po aranžérskom zásahu Barryho. Práve jeho nápad bol spojiť chytľavý gitarový riff, bicie a veľkú dychovú sekciu. Podobne nápadito neskôr v bondovkách miešal prvky z džezu, rocku či latino hudby, ako jeden z prvých začal používať syntetizátory.
So zvučkou celej bondovskej série sa však zároveň zrodil jeden z najkomplikovanejších prípadov v rámci autorského práva, ktorý sa uzavrel až v 90. rokoch súdnym konštatovaním, že nie je možné určiť jedného víťaza.
Melódie na viac životov
Barry sa obhajoval, ale nemusel. Dávno predtým dokázal, že nie je iba autorom jedinej skladby. Prvé dva Oscary získal už v 60. rokoch za film Volanie divočiny, neskôr pridal ďalšie tri (Lev v zime, Spomienky na Afriku, Tanec s vlkmi). Okrem toho mal doma aj štyri sošky Grammy a jeden Zlatý glóbus.
Než sa producenti rozhodli koncom 80. rokov zmodernizovať celého Bonda, skladateľ ešte pomohol mladým kolegom, od ktorých chceli titulné pesničky do nových dielov. „Až keď spravil aranžmán našej pesničky, stala sa tou pravou bondovkou,“ skladal mu pocty klávesista skupiny A–ha po spolupráci na Dychu života.
Pokúšal sa komponovať aj muzikály, ale ani jeden z piatich neprekonal úspech jeho filmovej hudby. Najviac ho bavilo písať pre rôznych režisérov. Nie pre peniaze. Už ako tridsiatnik bol zabezpečený na dva životy. Jeho melódie tých životov zjavne prežijú ešte viac – s obľubou po nich siahajú nové generácie poslucháčov i muzikantov. Vedeli ste napríklad, že jeden z najväčších hitov rappera Kanyeho Westa stojí na téme z bondovky Diamanty sú večné?
