Niekto ráta ovce, ďalší do desať. Keď nemôže zaspať Lucia Tallová, rozmýšľa o obrazoch. Potom spánok zaručene príde. Našťastie neplatí, že by divák zaspával pri pozeraní sa na jej obrazy. Výstava Znova nemôžem zaspať v galérii La Vida je plná temných tónov, ale aj slabých odrazov svetla, ktoré akoby vychádzali z okien starých domov. Trochu nostalgie, ženskosti, jemných, priam krehkých vzorov, ale zasa, nie priveľmi.
Ak by si niekto myslel, že staré mamy už dávno nedávajú svojim vnučkám veno, Tallová ho presvedčí o opaku. Ona dokonca z nádielky paličkovaných a háčkovaných obrusov, vzorovaných látok a všakovakých kúskov urobila svoju autorskú techniku. Vkladá ich do fragmentov mestského prostredia, do opustených krajín, do snov.
Vraví, že raz sa čipiek a krajok vzdá a pôjde ďalej. Teraz sa ešte v ich spoločnosti cíti dobre. Aj divák sa v spoločnosti jej obrazov cíti dobre. Akoby ho za rohom tiež čakalo čosi starosvetsky vzácne.
