Tychov osamelý vesmír

O máloktorom vedcovi sa u nás a hlavne v Česku hovorí toľko ako o dánskom astronómovi Tychovi Brahe.

Školákom Tycho Brahe utkvel v pamäti hlavne pre bizarné fámy okolo jeho skonu, keď mu údajne praskol močový mechúr pri večeri, z ktorej mu vtedajšia etiketa zakazovala odísť na toaletu. V poslednom čase sa o ňom písalo najmä v súvislosti s odkrývaním jeho hrobu v Prahe.

„Písanie je osamelá činnosť,“ vyznáva sa Francesco Ongaro v závere životopisného románu Muž, ktorý pohol oblohou. Podľa toho, čo napísal, bola neskororenesančná veda, konkrétne astronómia, rovnako osamelou činnosťou. Napriek tomu, že Brahe sa zdá byť ustavične obklopený početnou rodinou či spolupracovníkmi, sa akosi nevieme striasť pocitu, že v skutočnosti bol veľmi sám.

Muž svojej doby

Ongaro sa so svojou postavou rozhodne nemazná. Vykresľuje ho nielen ako úžasne nadaného a vytrvalého vedca, no aj ako nie veľmi sympatického muža. Výbuchy zlosti, prchkosť a chorobnú uzavretosť však jeho Tychovi dokáže každý odpustiť, pretože práve vďaka nim pôsobí ľudsky.

Krutosť čias, ktorá sa prenášala na ľudí, je niečo, čo je pre súčasníka v prvom rade šokujúce a v druhom rade nepochopiteľné. Ongarovi sa túto atmosféru podarilo majstrovsky zachytiť. Neidealizuje, a tak Tycho Brahe zostáva aj na stránkach knihy nielen „pokrokovým“ vedcom, ktorý zápasí s teologickou cenzúrou, ale aj mužom svojej doby.

Veľmi dobrým ťahom zo strany autora, ktorý sa zaoberá beletrizáciou historických postáv, bolo rozpísanie postavy jeho pomocníka Jepa – smutného hrbatého šaša s nadprirodzenými schopnosťami. Vďaka nemu čitateľ vidí nielen do života smotánky, no aj do bezútešnej existencie postredovekého „proletariátu“. Tycho a Jep sú veľmi nerovnou dvojicou. Napriek tomu, aspoň čo sa týka astronomického výskumu, sú dokonale zosynchronizovaní a navzájom sa obdivuhodne rešpektujú.

Smrť láka viac než veda

Tycho Brahe bol a zostáva rozporuplným mužom a Ongaro jeho kontroverzie pútavo spracoval do knižnej podoby, ktorú okrem astronómových najbližších zaľudnil aj inými osobnosťami tých čias: členmi kráľovskej rodiny, Jonannesom Keplerom, českou šľachtou. Okrem pridlhých a príliš detailných pasáží o astronómii, v ktorých sa čitateľ bez potrebného vedeckého pozadia stráca, možno románu máločo vyčítať.

Napriek tomu, čo všetko Brahe dokázal v oblasti astronómie počas svojho života, pozornosť verejnosti, ale i vedeckej obce sa v posledných rokoch sústreďovala predovšetkým na posledné dva týždne jeho života. Otrávil ho Kepler, aby mohol pracovať na vlastných projektoch, alebo bol odstránený na príkaz dánskeho kráľa Kristiána IV.?

Niekoľkí zlomyseľníci poukazujú na skutočnosť, že ortuťou, ktorá sa našla v jeho vlasoch a vo fúzoch, sa v jeho časoch liečili mnohé choroby, predovšetkým však syfilis. Keplerovská verzia sa však aj tak javí ako najpikantnejšia, keďže títo dvaja muži sú často zobrazovaní spoločne. Jedným z príkladov je ich spoločná socha v Prahe – Pohořelci. Údajný vrah a zavraždený sú tu vytesaní bok po boku do kameňa – nuž, tomu sa povie materiál na román.