Odstrašujúci plagát s Emilom Horváthom k hre Rozbitý džbán nebol náhodný. Nie je v nej nič, čo by z nej spravilo dobre urobenú klasiku.
Korumpovanosť miestnej samosprávy a manipulatívnosť sudcov, to je veľká téma. Inscenátori potrebovali občiansku statočnosť, ak ju chceli spracovať aktuálne. Na vytiahnutie dvesto rokov starého textu však veľkú odvahu netreba. Ak mal Rozbitý džbán Goetheho súčasníka Henricha von Kleista šancu byť aspoň milým, akokoľvek spoločensky nezávažným kusom divadla, režisér Vladimír Strnisko ju nevyužil.
Recenzia: Rozbitý džbán
Činohra SND Bratislava
Heinrich von Kleist: Rozbitý džbán.
Preklad: Ján Štrasser, Peter Zajac. Réžia: Vladimír Strnisko. Dramaturgická spolupráca: Lukáš Brutovský. Scéna: Juraj Fábry. Kostýmy: Silvia Zubajová. Hudba: Juraj Bielik
Hrajú: Dušan Jamrich, Emil Horváth, Richard Stanke
Premiéra v Štúdiu Novej budovy 5. februára 2011
Hercom neprišli na pomoc
Ak už weimarskému publiku pri prvom uvedení tohto textu chýbal rýchlejší dej a spád, čo potom súčasník zvyknutý na akčné trilery? Ján Jamnický, ktorý hru režíroval v roku 1943, si síce tiež uvedomoval detskú priehľadnosť hry, spoliehal sa však na herecké podanie. Novú inscenáciu Národného divadla nezachránilo ani to.
Výkony Emila Horvátha ako richtára Adama a Dušana Jamricha ako súdneho radcu Waltera pôsobili unaveno a klišéovito. Richard Stanke ako pisár nemal čo hrať, ani Ingrid Timková ako hýbateľka sporu pani Marta nedodala hre prirodzený humor.
Ak nebol skutočným predmetom sporu džbán, ale počestnosť a úprimnosť Martinej dcéry Evy, tak inscenácia potrebovala predstaviteľku, ktorá by stála za deň strávený na nudnom súde. Andreja Vozárová v tejto úlohe striedala nevýraznosť s hystériou. Príjemnejší výkon podal jej kolega z VŠMU Tomáš Vravník ako neprávom obvinený rozhnevaný mladý muž. Leopold Haverl či Lucia Vráblicová vyrobili možno milé sedliacke figúrky, ale na čo to celé malo slúžiť?
Čo to naplánovali
Publikum na tento spôsob komiky nereagovalo, takýto dramaturgický výber teda možno len ťažko ospravedlňovať snahou uspokojiť imaginárneho bežného diváka.
Je možné, že by nové slovenské hry pôvodne plánované na túto sezónu v národnom mali plno nedokonalostí, táto inscenácia však nemá hodnotu ani dobre mieneného omylu. Pôsobí ošumelo ako scéna Juraja Fábryho, nie je v nej nič provokatívne, inovatívne či šokujúce a nedá sa ani označiť za dobre urobenú klasiku.
Pred premiérou som sa v duchu hnevala na plagát so zúboženou tvárou Emila Horvátha, ktorý si akoby dal za svoj marketingový cieľ diváka odstrašiť. Nakoniec je však možno takýto vizuál aj vhodný.
