Vydavateľ Albert Marenčin: Vážim si svoju slobodu

Vyštudoval matematiku a vyrábal softvér, ale láska ku knihám napokon zvíťazila. ALBERT MARENČIN dnes patrí medzi najúspešnejších slovenských vydavateľov, ktorého knihy sa pravidelne umiestňujú v anketách o najlepšie či najpredávanejšie knihy roka.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Mal by som asi začať tak, že už od detstva som chcel vydávať knižky (smiech). Niečo pravdy však na tom je. Pamätám si, že keď som mal asi päť rokov, otec prekladal Kráľa Ubu a my s bratom sme mu „asistovali“ – pomáhali vymýšľať slová ako „sranina“ či „basordija“. Bolo to ohromne vzrušujúce a tvorivé. Otec prekladal a písal skoro stále, dodnes má rád pekné knihy a často ich kupoval.

Čiže to máte z domu...

Áno. A pokračovalo to. V sedemdesiatych rokoch, keď otec nemohol publikovať, mal v šuplíku množstvo nevydaných prekladov a vlastných textov. Bol členom československej surrealistickej skupiny, kde si „vydávali“ vlastné samizdaty. S Karolom Baronom vydal básnickú zbierku Okamih pravdy. Tie samizdaty sa robili u nás doma, na kolene. Boli ilustrované kolážami, fotografiami a kresbami, ručne sa viazali... Nás s bratom to vtedy fascinovalo. Mama istý čas robila v polygrafických závodoch v centre mesta – pamätám si, že raz som bol s ňou v tlačiarni, kde priamo z písacieho stroja vypadávali olovené písmenká... zázrak!

obr_1.jpg

Tri generácie. Zľava Albert Marenčin najmladší, Albert Marenčin mladší,
Albert Marenčin starší a známy slovenský fotograf Martin Marenčin

Aký bol život v rodine režimom zaznávaného spisovateľa a filmára?

To je ako v tom vtipe, kde sa starí emigranti rozprávajú s novým. Pýtajú sa ho: Keď nie ste spokojní s tými komunistami, prečo ich stále volíte? Jednoducho ľudia dnes už nechápu, že niekto nemohol publikovať, alebo nemohol slobodne robiť, tvoriť. Toto, čo máme teraz, nech sa to akokoľvek niekomu nepáči, je demokracia a ľudia môžu takmer všetko. Otec zrazu po roku 1970 nemohol publikovať, ale znášal to dobre, bol takpovediac odložený v Národnej galérii. Stotožnil sa s tým, že tvorba má zmysel bez ohľadu na publikum. Dnes si autor nebude písať pre seba. Okamžite chce byť populárny. Netvrdím, že otec to nechcel, ale myslím, že ho napĺňala samotná tvorba.

Čiže bez problémov?

Ale boli problémy. Pamätám sa, že doma nikdy nebolo dosť peňazí, šetrilo sa, varilo sa s rozpočtom dvadsať korún na deň. Ale my s bratom sme nepociťovali nejaký nedostatok. Možno sme len nechceli veľa.

Aké to pre vás bolo v roku 1968? Mali ste desať rokov.

Bez ohľadu na to, ako dávno to bolo, pre mňa to bol absolútny zlom. Odvtedy sa začalo niečo celkom iné. Paradoxne pre mňa je to oveľa dôležitejší medzník ako rok 1989, ale asi je to dané tým, že človek si detstvo pamätá najintenzívnejšie.

Mali ste pre otca problémy dostať sa na školu?

Tak ako u dospelých fungovala autocenzúra, aj ja som už vtedy pochopil, že o niektoré veci sa nemám pokúšať. Ľudia s politickými problémami mali problém dostať sa na humanitné vedy. Na technické smery a prírodné vedy sa prijímalo bez problémov. Výnimkou bol Martin Šimečka alebo Julka Kalinová, ktorých neprijali na žiadnu školu.

Prečo matematika?

Neviem. Asi preto, že je to jedna z najčistejších vied. V tom čase, okrem dejín medzinárodného robotníckeho hnutia a marxistickej ekonómie, sa tam učila len matematika. Pôsobili tam vzdelaní ľudia a vládol tam relatívne slobodný duch. Veľmi som však učivu nerozumel, ale predstavoval som si, že možno raz vyriešim nejaký veľký matematický problém. (Smiech.)

obr_2.jpg

Vydavateľ s Fedorom Malíkom, autorom mnohých kníh o víne. Malíkove knihy
boli spolu s knihami o Bratislave základom vydavateľského úspechu

Ale doštudovali ste.

Áno, dokonca s veľmi dobrým prospechom a nikdy som to neoľutoval. Dokonca som robil na škole pomocnú vedeckú silu, ale stále som mal pocit, že tomu nerozumiem. Nedostal som sa na ašpirantúru, tak som si našiel zamestnanie vo výpočtovom stredisku v Hydroconsulte. Ale ihneď ako sa dalo podnikať, niekedy v roku 1988, sme si s kamarátom založili živnosť a predávali sme vlastný softvér. Neskôr sme sa spojili s firmou, ktorá sa volala Prístrojová technika. Predávali počítače a my sme vyrábali ekonomické programy. A občas sme vydali knihu.

Bol to detský sen?

Človek sa veľmi často vracia k okamihom z detstva a mnoho tých detských snov si neskôr splní. Otec mal preloženú knihu Paula Valéryho Zlé myšlienky. Tá mala vyjsť v Tatrane začiatkom sedemdesiatych rokov, ale do toho prišiel zákaz, sadzbu rozmetali a knihu zošrotovali. V roku 1993 sme to teda oprášili a vydali. Pamätám si, že som chodil k tlači a kontroloval každý hárok. Časť nákladu sme spravili v tvrdej väzbe, dva kusy v koži so zlatou ražbou. Potom ma oslovila Petra Bombíková a Ingrid Antalová z Nadácie Milana Šimečku, aby sme pri príležitosti piateho výročia smrti vydali spomienky na Dominika Tatarku. Tak vyšla kniha Ešte s vami pobudnúť.

To už ste teda boli vydavateľ?

Ešte nie. Pre divadlo Stoka som vtedy robil plagáty, bulletiny a katalóg predstavení. Prvý rok jedna kniha, druhý rok dve, tretí štyri knihy. Jedna z prvých bola bibliofília Kráľ Ubu. Dodnes, keď si chcem spraviť radosť, vydám bibliofíliu.

Kedy sa to zlomilo?

Ešte stále to bola Prístrojová technika a jedna z jej činností bola vydavateľstvo. Ale tak ako písal Bulgakov: „Práca v paroplavebnom denníku ma už prestala baviť“, tak mňa prestávala baviť práca v Prístrojovej technike. Predávať dokola ten istý softvér, niečo tam zmeniť a potom to ponúkať znovu... Bola to už taká rutina.

obr_3.jpg

V roku 2002 vydal Július Satinský u Alberta Marenčina knihy Chlapci z Dunajskej
ulice a Polstoročie s Bratislavou. Obaja na snímke s Tomášom Janovicom


Čo vás presvedčilo, že už budete len vydávať knihy?

V roku 1998 sme sa s kamarátmi začali venovať vínu. Bol to taký objav – zistili sme, že na Výskumnom ústave vinárskom majú pekný archív s fantastickými vínami. Pochopili sme, že víno nie je Sviečka, Limbašský silván či Košický poklad. Začali sme chodievať do pivníc v Malých Karpatoch a oslovil som Fedora Malíka, či by nespravil encyklopédiu slovenských vín. Sľúbil, ale dodnes ju nenapísal. Odvtedy sme mu však vydali dvanásť kníh. Prvá bola Víno moja láska. To bol zrazu dva a poltisícový náklad a museli sme robiť dotlač. Malíkove knihy sa stále dobre predávajú.

Čiže to bol ten zlom?

Vtedy som začal mať pocit, že ma to uživí. Mali sme za sebou asi desať kníh a celkom slušné meno. Partnerovi v Prístrojovej technike som povedal, že končím a rozdelili sme si firmu. Medzitým nám aj hardvéristi avizovali, že to ide dole vodou a mali by sme to rozpustiť. Takže v roku 1999 som sa stal vydavateľom a značku Prístrojová technika, neskôr už len PT, som si ponechal..

Okrem vína bola asi dôležitá aj edícia kníh o Bratislave.

Raz mi pani Selma Steinerová, majiteľka známeho bratislavského antikvariátu povedala, že ich rodina vydávala v dvadsiatych rokoch knižky o Bratislave a ponúkla mi na vydanie knihu Karla Benyovszkého Malebné zákutia a dvory starého Prešporka. Mne sa to celkom páčilo a oživili sa mi spomienky, ako sme s rodičmi chodievali na prechádzky okolo hradu a Zámockými schodmi dolu do mesta a potom do galérie. To bolo utrpenie! Ale neskôr to bolo akoby déja vu. Zrazu som objavil, že Bratislavu netvorili len sídliská, ošarpané domy a ulice s vybúranými prelukami, ale úplne iné miesta. Malebné zákutia sa veľmi rýchlo vypredali a pani Steinerová mi dala ďalšie dva tituly od Benyovszkého Myslel som si, že týmto je Bratislava asi vybavená. Ale pribúdali ďalšie a ďalšie a do dnešného dňa v bratislavskej edícii vyšlo okolo osemdesiat titulov.

Čiže knihy o vínach a o Bratislave.

Víno a Bratislava tvorili dlho základňu. Stotožnil som sa s tou prácou. Už bolo zrazu toľko titulov, že som ani neuvažoval nad niečím iným. Edíciu kníh o Bratislave mám dodnes veľmi rád. Sú to knihy s vysokou „pridanou hodnotou“. V každej sú stovky obrázkov a fotografií, chodievam do archívov, spolupracujem so zaujímavými ľuďmi a mám pocit, že odkrývam akési vrstvy zabudnutej histórie Bratislavy a zapĺňam biele miesta na jej mape.

Nebáli ste sa? Trebárs veľkých vydavateľstiev?

My sme vlastne vždy robili niečo, čo tí veľkí nerobili. Hovorí sa tomu, že sme vyplnili dieru na trhu. Iste, knihy o víne a o Bratislave vydávajú aj iní, ale málo. V tomto ako keby sme ani nemali konkurenciu. Ešte viac sme sa dostali do povedomia, keď Julo Satinský súhlasil, že vydáme jeho Chlapcov z Dunajskej ulice a Polstoročie s Bratislavou. To bol náš prvý ozajstný bestseller.

obr_4.jpg

Keď je mi niečo bytostne odporné, tak to nevydám. Bolo by to krátkozraké.
Máme svoje meno, svoju líniu, svojich čitateľov, ktorí by sa mohli nahnevať

Ako ste získali ďalších. Napríklad Hvoreckého?

Kedysi som požiadal Stanislava Štepku, aby mi napísal niečo o Bratislave. Hoci nie je z Bratislavy, žije tu dlho a má, tak ako väčšina prisťahovalcov, zaujímavý pohľad na mesto. Odmietol a vtedy mi pani Belopotocká z vydavateľstva Ikar pohrozila prstom, že sa nepatrí brať autorov iným vydavateľom. Ale spisovatelia často prichádzajú sami.

Prečo?

Ako by som to povedal? Autor je ambiciózny, extrovertný, možno až samoľúby – skrátka umelec. Dva-tri roky pracuje na svojej knihe, a potom čaká adekvátny ohlas. Aj od vydavateľa. Toto sa stalo Michalovi Hvoreckému. Najprv sa nepohodol s Kalim Bagalom a prešiel do Ikaru. Tam nastúpil s veľkou slávou a megakampaňou na knihu Posledný hit. Začal však mať pocit, že sa jeho knihe nevenujú adekvátne. Vo veľkých vydavateľstvách je náklad povedzme tritisíc kusov dobrý, ale nie je to bestseller. Skrátka, Michal Hvorecký bude vo veľkom vydavateľstve vždy až za bestselleristami. Jedného dňa sme sa stretli na ulici a on sa ma opýtal, ako sa to robí, že on by si rád sám vydal knihu. Viac-menej sa mi podarilo ho presvedčiť, že autor má písať a vydavateľ vydávať, keď sa to robí inak, nemôže to fungovať. Jeho Plyš potom vyšiel u nás a veľmi dobre sa predával – náklad bol cez desaťtisíc kusov. Odvtedy sme spolu vydali šesť jeho kníh a všetky boli úspešné.

Čiže u neho to bola nespokojnosť s veľkým vydavateľstvom.

To je prípad viacerých autorov, napríklad aj Juraja Šeba, ktorého tiež nebavilo veľké vydavateľstvo. Nie je zvyknutý na to, že odovzdá rukopis a už naň nemá dosah. Vzťah vydavateľa a autora je niečo skoro ako partnerstvo, kamarátstvo, občas sa to podobá na lásku či manželstvo so všetkými dobrými aj zlými stránkami. S každou knihou žijem niekoľko mesiacov, a potom sa niekoľko rokov predáva. Tisíckrát ju máte v rukách najprv v rukopise, potom vytlačenú, ponúkate ju, predávate, skrátka žijete s ňou a svojím spôsobom aj s jej autorom.

Čo všetko obnáša práca vydavateľa?

Treba zostaviť plán. Teraz finišujeme s jarným katalógom. Ale rukopisy sa pripravujú možno aj dva roky. Kedysi to bolo tak, že som si vyberal, oslovoval autorov a oni mi dodali nejaký rukopis. Ale nie vždy to dobre fungovalo, pretože nie každý autor so zvučným menom je schopný písať dobre na objednávku. Teraz mi väčšinou rukopis ponúknu sami. Stretávame sa, rozprávame o tom a kto prejde sitom, že ho desaťkrát odmietnete a napriek tomu má výdrž a príde aj jedenásty raz, ten sa spravidla presadí. Práca vydavateľa je podobne ako v celej umeleckej brandži postavená na pocitoch.

obr_5.jpg

Albert Marenčin so synom Albertom v stánku s knihami zo svojho vydavateľstva.
Knihy Gustáva Murína a Juraja Šeba patria medzi jeho najpredávanejšie tituly

Čo je pre úspech knihy dôležité?

Výber titulov, redakcia, pekná grafická úprava, sadzba, dobrá obálka, marketing. Pochopil som, že sa to nedá robiť mechanicky. Keď sa do celého procesu nevloží autor a vydavateľ s celým tímom naplno, nemôže to fungovať. Často je dôležité, aby kniha vyšla v pravý čas. Niekedy musí „dozrieť“ čas, niekedy čitatelia. Je fajn, keď je kniha očakávaná, čo sa dá vyvolať reklamou, ale to je príliš drahá cesta. Je to taká alchýmia medzi autorom, vydavateľom, distribútorom, kníhkupcom a čitateľom. Ten vzťah sa buduje roky a neslobodno ho znásilňovať, ani pričasto oklamať či sklamať.

Ako máte vo vydavateľstve rozdelenú prácu?

Dlhé roky sme boli traja. Manželka robí sadzbu a grafickú úpravu a neskôr sa pridala švagriná. Výber titulov, redakčné veci, komunikácia s autormi, tlačiarňami, distribútormi, médiami, účtovníctvo, sklad – som robil ja. Medzitým vyrástol syn, ktorý sa spolu s priateľkou stali spoločníkmi. Teraz sme piati a tak časť kompetencií prešla na deti.

Ako vyzerá vaša komunikácia s kníhkupectvami?

Veľmi dlho sme spolupracovali len s Artforom, ktoré malo vlastné predajne aj distribúciu. Dodnes sme si blízki, mám rád atmosféru ich predajní a výber kníh, ktoré predávajú. V posledných rokoch sa to zásadne zmenilo a dnes robíme so šiestimi distribútormi. Jedni zabezpečujú predaj v hypermarketoch, iní v kníhkupectvách po celom Slovensku, ďalší v nákupných centrách. Je tu sieť kníhkupectiev Panta Rhei, ktoré vnieslo na slovenský knižný trh úžasnú dynamiku a kvalitu predaja, manažmentu, marketingu. Čoraz väčší predaj máme cez internetové kníhkupectvá. Celé sa to zrýchlilo, informácie o knihách sa dostávajú množstvom kanálov okamžite priamo k čitateľom.

Niekomu sa môže zdať nedôstojné, keď sa kniha predáva napríklad v Tescu.

Aj mne sa to tak dlho zdalo, ale dnes, keď vidím čísla z predaja, si to neviem vynachváliť. Je snobizmus myslieť si, že kniha sa má predávať len v kamennom kníhkupectve. Dnes už to tak nefunguje. V hypermarkete je to tovar ako každý iný. V Bratislave zaniklo veľa kníhkupectiev. Ukázalo sa, že sa menia nákupné zvyky. Centrum mesta okupovali kaviarne, reštaurácie, exkluzívne obchody. Nakupuje sa v nákupných centrách. Dnes je už nemysliteľné, aby človek prišiel do kníhkupectva a tam stál muž alebo žena za pultom a podajú vám z police knihu, ktorú si vypýtate. Ľudia často idú do kníhkupectva, aby si kúpili knihu, ale ešte nevedia akú. Až tam na nich začne pôsobiť magický svet - agresívny kútik s bestsellermi, pokojné regály s tisíckami kníh, pulty s novinkami a špecializovanou literatúrou, kaviareň, detský kútik...

Vydáte aj knihu, o ktorej nemáte najvyššiu mienku, ale viete, že z nej bude bestseller?

Keď mi je niečo bytostne odporné, tak to nevydám. Bolo by to aj krátkozraké. Máme svoje meno, svoju líniu, svojich čitateľov, ktorí by sa mohli nahnevať a sabotovať nákup (smiech). Ale všetko sa môže zmeniť. Možno raz aj vo mne zvíťazí iná logika a iná optika, alebo už budem príliš slabý, aby som nasilu menil prirodzený vývoj.

Aká je to línia?

Vedieme o tom dlhé a často neplodné diskusie. Donedávna som sa samoľúbo stotožňoval s tým, že vydávame kvalitné knihy. Ale čo je to kvalita? Chcel by som vydávať knihy, ktoré sa dobre čítajú, knihy, ktoré vás vtiahnu. V poslednom čase sme niekoľko takých vydali aj my – aspoň za seba to môžem potvrdiť.

Zavážia pri predaji knižné recenzie?

Áno, ale je jedno, či je recenzia negatívna alebo pozitívna. Aj tak ich takmer nikto nečíta, lepší je nejaký škandál. Inak, najlepšiu recenziu, čo si pamätám, napísal Boris Filan na Satinského Chlapcov z Dunajskej ulice. Vtedy na to prišli do redakcie stovky listov. Vôbec nerozumiem, na základe akých kritérií si novinári vyberajú knihy na recenzovanie. Mám pocit, že najradšej majú tie, čo sa predávajú najmenej, aby ich potom vychválili v novinách. Tak ako noviny glosujú všetko – od atentátov a vrážd po politické rozhodnutia – mali by sa nejakým spôsobom mapovať aj knižné fenomény. Je zbytočné vyhýbať sa Harrymu Potterovi alebo Danovi Brownovi. Možno by bolo dobré zamyslieť sa nad tým, prečo práve toto vyvolalo taký záujem. Je nepatričné, aby marginálnej knihe noviny venovali exkluzívny priestor. To môže skôr vyvolať nezáujem o recenziu, ale aj o knihu.

Čítate knihy?

Čítam dosť, čítam denne – je to moja profesia. Musím sa však priznať, že veľa kníh, ktoré sme vydali, som neprečítal. Ono to asi ani nie je možné. Niekedy stačí, že autor je zárukou kvality, alebo prečítam pár strán a zhodnotím, že je to dobré. Čítam hlavne knihy, ktoré nikdy nevyjdú alebo ich čítam v tej najhrubšej podobe.

Albert Marenčin (1958)

narodil sa v rodine prozaika, scenáristu, výtvarníka a prekladateľa Alberta Marenčina. Vyštudoval matematiku na Univerzite Komenského. Po škole vyrábal a predával počítačové programy. Neskôr začal vydávať knihy a od roku 1999 sa venuje len tejto činnosti. Dodnes vydal vo svojom vydavateľstve PT Albert Marenčin okolo 280 kníh. Je ženatý a má jedného syna.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  4. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Používate make-up? Potom spozornite
  2. Legendárna Transsibírska magistrála
  3. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  4. Vianočný bázar chalaňov
  5. Vianočné mecheche 2017
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  8. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  9. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  10. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 30 490
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 6 309
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 492
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 831
  5. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 2 297
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 348
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 282
  8. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 230
  9. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 004
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 928

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rok 1997: Slovensko ako Albánsko. Do NATO pozvali iba susedov

Referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie zmarila Mečiarova vláda, bolo neplatné.

ŠPORT

Hamšík sa v Neapole vyrovnal božskému Maradonovi

Slovák Marek Hamšík vyrovnal klubový rekord Diega Maradonu.

TECH

USA odtajnili desiatky videí z testov jadrových bômb

Niektoré kamery zachytili výbuch v rýchlosti 2400 snímkov za sekundu.

PLUS

Kóšer nie je len zdravé. Kto chce, môže jesť aj kóšer hranolčeky

Jedlo podľa židovských náboženských pravidiel je rovnaké ako pred rokmi.

Neprehliadnite tiež

Ilustrovali kultové STOPY. Niektorých nenájdete ani v telefónnych zoznamoch

Výstavu v TOTO! je galéria si vyžiadala pátraciu akciu.

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.