Nový film Ondřeja Trojana má jedenásť nominácií na Českého leva, lepšie je na tom už iba druhý normalizačný film Pouta.
Ako zobraziť 70. roky v Československu tak, aby to vyzeralo uveriteľne pre tých, čo vtedy žili? Navyše zaujímavo, a ak si niekto trúfne, aj poučne, pre generáciu, ktorá ešte nebola na svete? Zvoliť si štvoricu dospievajúcich chlapcov, ako to urobili tvorcovia filmu Občiansky preukaz, bol dobrý nápad. Najmä ak sa snímka nevenuje iba im, ale aj rodičom, učiteľom či donášačom v uniformách aj bez nich.
Film je ohraničený dvoma rituálmi – od získania občianskeho preukazu až po snahu dostať modrú knižku a vyhnúť sa tak dvom rokom na vojne. Príbeh, či presnejšie mnohé, voľne pospájané príbehy, sa odohráva v rokoch 1973 až 1977, čo je výrazný posun oproti literárnej predlohe Petra Šabacha, ktorá sa tiahne cez dve desaťročia.
Dizajnérska revue
Veľmi štýlové sú už úvodné titulky odkazujúce na to najlepšie z dobového dizajnu. No práve tu sa začína prvé skreslenie – socialistická šeď je celý čas v úzadí. Namiesto fádnosti film dáva prednosť pekným a málo opotrebovaným veciam, takže pôsobí ako dvojhodinová dizajnérska výstava so starostlivo zreštaurovanými exponátmi (aj keď „pelíškovské" vtipy s plastovými lyžičkami z NDR sa neopakujú). Zo všetkých detailov nesedí azda iba jeden – keď učiteľka ruštiny náhle zabudne na azbuku a písmeno „g" napíše po česky.
Napriek socialistickej hudobnej produkcii, ktorá by pamätníkom mohla nahnať hrôzu, tu znie iba dobrá hudba: Black Sabbath, Sweet či Bob Dylan. Zmienky o českých Plastikoch sa vo filme objavujú bez toho, aby zaznela ich tvorba, aj keď hlavné postavy sú „máničky" a cestujú na ich zakázaný koncert.
Štyria hlavní protagonisti nie sú prvoplánovo sympatickí. Trpia pubertálnym pozérstvom alebo dermatologickými problémami. Ich postavy však vyznievajú uveriteľne takmer do záveru filmu, kde je ich snaha vyhnúť savojne až príliš urputná.
Trojanov film miestami celkom nevystihuje, ako mohli v 70. rokoch niektoré udalosti prebiehať (brutálny zákrok polície proti tínedžerom na stanici, hlúpi, dokonca až negramotní policajti), na druhej strane má mnoho vydarených scén a postáv.
Aňa Geislerová v úlohe matky je najviac reálna práve vďaka nenápadnosti jej postavy. Kým starí fízli sú iba karikatúrami, dokonalú a dokonale odpornú postavu filmári stvorili z malého školáka z policajnej rodiny, v ktorom kulminuje rodinná tradícia slúžiť režimu a udávať.
Šikanujem, teda som
K vrcholným momentom filmu patria scény šikanovania. Či už na policajnej stanici, kam večer odvedú chlapcov, ale najmä v scéne zo zborovne, kde sa učiteľský zbor odbavuje na mladej kolegyni. Ochrankyňu študentov a ich múzy stvárnila Kristýna Boková–Lišková, ktorá už za túto úlohu získala Cenu českej filmovej kritiky.
Trojanov Občiansky preukaz nechce o normalizácii rozprávať ako o radostnom období, oproti literárnej predlohe je však menej temný. Zvýrazňuje to aj vek hlavných protagonistov, v ktorom nepríjemnosti spojené s režimom vyvažujú krásne spolužiačky, prvé lásky, priateľstvo aj radosť z lacného alkoholu. Aby scenár vyvážil mnohé vtipné momenty, púšťa sa aj do veľkých drám. Tie sú však prehnané a oveľa lepšie by vyznelo viac malých, ale stále bolestných životných prekážok. Normalizační komunisti vedeli, ako znepríjemniť každú peknú chvíľu.
Recenzia/film
Občiansky preukaz (Občanský průkaz)
ČR–SR 2010, 137 minút
Scenár: Petr Jarchovský
Réžia: Ondřej Trojan
Kamera: Martin Štrba
Hrajú: Libor Kovář, Matouš Vrba, Jan Vlček, Jakub Šárka, Aňa Geislerová, Martin Myšička, Jiří Macháček, Kristýna Boková Lišková, Matej Landl, Lukáš Latinák a ďalší
Premiéra v SR: 10. februára
