Prorokoval, urážal a fascinoval, ale nikto ešte poriadne nezistil prečo. Sochár Franz Xaver Messerschmidt bol ťažkým prípadom pre psychiatrov aj kunsthistorikov. Režisér PETER DIMITROV chcel napriek tomu, alebo práve preto o ňom nakrútiť film. „Viac ako odborné analýzy mi poslúžil jeho testament. Zároveň som pochopil, že mám len jedinú možnosť, ako ho pochopiť – keď sa naňho budem pozerať ako umelec na umelca." Scenár k hranému dokumentu Čas grimás napísal spolu s Dušanom Mitanom. Sochára v ňom ukázali ako nepochopeného, ale slobodného človeka.
Tušíte, čo si ľudia myslia o umelcoch?
„Normálny človek sa asi do umenia nepúšťa, ide radšej pracovať do banky. Umelci sa mu môžu zdať ako pochabí blázni a asi nie vždy chápu ich boj o vnútornú slobodu. Je celkom možné, že Kempelen bol jediný, čo Messerschmidtovi rozumel. Jeden si kliešťami naťahoval tvár, aby zistil, akých grimás je ľudská tvár schopná, druhý robil matematické výpočty k šachovému automatu. Spolu pracovali na hovoriacom stroji a keď z ich dielne bolo počuť zvláštne zvuky, mohlo sa zdať, že tam hádam aj vraždia deti. Samozrejme, že ich potom ľudkovia v susedstve museli považovať za bláznov. A pritom takí blázni nám razia cestu. Boli to geniálni chlapci a museli nesmierne presahovať svoje okolie. S nimi by som sa chcel kamarátiť."
To by ste asi museli zvládnuť ich ego.
„No veď to. Také ego muselo byť aj pre nich záťažou. Človek musí byť excentrický, ak chce podať svoju správu. Byť sám sebou si však zároveň vyžaduje odvahu presahovať konvencie a strpieť, že vás za to vylúčia zo spoločnosti. Z Messerschmidtovho testamentu som sa dozvedel, že on zomrel bohatý. Peniaze nemíňal, žil v prísnej klauzúre - ale vnútorne slobodný."
Vedia takí ľudia ľahšie zistiť, na čo je človek stvorený?
„Raz som sa na to pýtal Dušana Mitanu. Začal uvážlivo mrmlať a bránil sa odpovedať, tak som mu pripomenul, že Kristus by to vedel pomenovať. Tak mi nakoniec povedal: Šťastie je, keď človek žije v zhode s vlastným predurčením, je sám sebou a nie je sám. Nie je to krásne? Každý máme nejaký dar a sme tu preto, aby sme učinili svoje pravdy a navzájom sa obohacovali. Len vtedy môžeme byť naplnení."
Akú úlohu má pri tom viera? Messerschmidt spravil sochu Krista v uhorskom obleku...
„V tom čase to musela byť absolútna blasfémia. Messerschmidt však urobil aj niekoľko geniálnych sakrálnych diel, takže si myslím, že bol veriacim - akurát, že nie v klerikálnom slova zmysle. Absolútne akceptoval Krista, nenechal si však nadiktovať to, čo hovorila cirkev. Neuveriteľné, že on si to v tom čase dovolil neskrývať."
Aký význam teda možno pripísať kresťanstvu pri hľadaní ľudského predurčenia?
„Neviem si predstaviť, čo by sme robili bez neho. V jeho mene sa urobilo veľa zla, ale bolo by ešte horšie, keby ho nebolo, pretože by sme nemali pocit viny. Riman vám napríklad odsekol ruku a nemal pocit viny. Kresťanstvo nám pocit viny prinieslo a tým nás poľudštilo. Okrem toho, Biblia je úžasná kniha, dodnes je to živé slovo. Uvedomil som si to, keď som študoval právo - svetské právo tiež vychádza z kánonického práva. Takže zo židovsko-kresťanských tradícií vznikla aj dnešná západná kultúra. Slobodnejšia a emancipovanejšia."
Kto bol Franz Xaver Messerschmidt (1736 - 1783)
Barokový sochár, tvoril alabastrové busty pre viedenský cisársky dvor a bohatých Viedenčanov, vyučoval v cisárskej Akadémii.
Viedeň opustil, keď ho kolegovia odmietli vymenovať na miesto profesora, v podozrení, že je psychicky chorý.
Posledné roky tvoril v Bratislave, kúpil si dom na predmestí Zuckermandel. Tu sa venoval sérii expresívnych „charakterových hláv“.
Z jeho diela sa nezachovalo veľa, v roku 2005 získalo takmer za 5 miliónov dolárov jednu jeho bustu na newyorskej dražbe parížske múzeum v Louvri.
Vo filme však ukazujete, že Messerschmidta nechcela cirkev pochovať.
„Sám som takých cirkevných fanatikov nestretol, zažil som len komunistických funkcionárov, tí mi poslúžili ako návod. Nakoniec si aj tak musíme nájsť svoj vzťah k náboženstvu sami. Ja napríklad preto, že je niekoľko hlúpych duchovných, nebudem popierať to, čo priniesol Kristus. On pomenoval zákon lásky, hoci mechanizmus dopraj, a bude ti dopriate sa neprejaví hneď. Život nie je spravodlivý jedna k jednej, až po čase sa ukáže, čo bolo spravodlivé a že sa oplatilo byť slušný a láskavý. Aj Werich povedal: Bez lásky nerastú ani reďkvičky."
Ako ďaleko sme teda došli k vnútornej harmónii?
„Ak hovoríme o emancipácii, dostali sme sa ďaleko, zároveň sme sa však dopracovali k ére úspechu a z toho je teraz toľko ľudí na pilulkách a v cvokárni. Nevieme sa vyrovnať s nárokmi, ktoré naša spoločnosť vytvára."
Kde vo svete ste videli najvyrovnanejších ľudí?
„Nedávno som bol v Nepále. Tam ľudia nemajú žiadne úzkosti zo starnutia alebo zo smrti. Žijú všetci na smetisku a je im tam dobre."
Ako viete, že nemajú úzkosti?
„Rozprával som sa s nimi. Budhizmus ich oslobodzuje, sociálne sa nerozdeľujú, majú tým menej tiarch a problémov a môžu sa čistejšie a hlbšie zaoberať životom. Ľudia sú emocionálne rovnakí, akurát že my to skrývame za maskou kultivovanosti a ukazuje sa, že to až také kultivované nie je."
Ako sa z úzkostí snažíte oslobodiť vy?
„Snažím sa nebyť previazaný s hmotou. Veď peniaze sú ako vypustený džin z fľaše. Normálne si už robia, čo chcú a ani špekulanti z Wall Street im nerozumejú. Kedysi som robil reklamy a komerčné veci, nakrútil som ich dosť. Ale potom ma to začalo metať, ako keby som bol na tartanovej dráhe a musel som zvážiť, či to budem robiť ďalej. Ako režisér som mohol zmiznúť, tak som teda prestal. Nebyť so svojím predurčením je predsa väčšie nešťastie, ako nemať prachy."
A aký bol váš tvorivý proces pri tomto filme? Šťastný alebo ťažký?
„Hlavne som sa znovu presvedčil, že film je paradox. Byť racionálny sa pri ňom nie vždy oplatí, radšej sa nechám viesť paradoxnou logikou. Pri filme nie je nič zaručené, pretože svet je dokonalejší, ako si vieme predstaviť."
Ako vám do toho zasiahli herci? Keby ste nakrúcali dokument, mali by ste o starosť menej.
„Veľmi sa mi páči, ako vie hercov obsadiť Miloš Forman, on prišiel na to, aký efekt má, keď ich obsadí proti typu. V knihe Prelet nad kukučím hniezdom je hlavná sestra opísaná ako jednoznačné monštrum, on do jej úlohy obsadil jemnú ženu. Mal na to aj skvelé vysvetlenie: Keď vidím pred sebou hajzla, tak som pokojný."
Čo vás presvedčilo, aby ste do hlavnej postavy obsadili Mareka Vašuta? Život opozeranej českej celebrity mu v kariére predsa trochu ublížil.
„Chcel som komplikovaného človeka a vedel som si predstaviť Klausa Mariu Brandauera alebo Woodyho Harrelsona. To však nebolo možné. S Vašutom som sa rozprával štyri hodiny o ženách aj o smrti a videl som, že má v sebe rovnakú rozpornosť ako Messerschmidt. On je Messerschmidt. Má za sebou krásne bohémske šialenstvá a kotrmelce, ale to preto, že je inteligentný, emocionálne otvorený a že sa malomeštiacky neautocenzuruje. Veľa ľudí ma odhováralo, aby som s ním nerobil, mňa to s ním bavilo."
Miloša Formana odhovárali, aby do filmu Ľud verzus Larry Flynt obsadil narkomanku Courtney Love. Nakoniec bola nominovaná na Oscara.
„Samozrejme, pri miliónových rozpočtoch nemôžete riskovať, že nejakej bláznivej herečke preskočí. Viem, že žiadna americká banka ju nechcela poistiť, Forman musel riskovať vlastné peniaze. A nakoniec, ako to zahrala! Ja som jej všetko uveril. U nás sa ešte také veľké kapitalistické obštrukcie okolo nakrúcania nerobia, ale obávam sa, že raz to dobehne aj našich umelcov."
