Aké máte reakcie na úspech, ktorý zo Sloveniek dosiahli zatiaľ len skúsenejšie herečky ako Emília Vášáryová, Zuzana Kronerová, Anna Šišková či Ingrid Timková?
Priatelia mi napríklad na sociálnej sieti zagratulujú. Ale niekto k tomu dopíše – nezblázni sa z toho. Jasné, že sa z toho zbláznim! Veď to sa mi už fakt asi nikdy nestane! Prečo sa mám tváriť, že sa ma to nedotklo? Mám zlý pocit, že nemám o tom priveľa hovoriť, verejne sa tešiť, aby som z toho medzi ľuďmi nemala zle. Pritom ten môj pocit radosti bol plný pokory, ešte nikdy som nezažila taký strach pred tými, ktorí všeličo v živote spravili a možno nikdy nedostali nijakú nomináciu. A pani Milka a Zuzka sa veľmi tešili. Bolo to dojímavé.
Teraz si zrejme kolegovia povedia, že ste po tej nominácii na Českého leva namyslená.
Jeden človek ma naozaj takto napádal, ešte keď išli Pouta iba v kinách. Iní mi povedali, že ma nebudú obsadzovať, lebo že si budem pýtať veľké honoráre. Paradoxy. Robiť ten film bol pre mňa zážitok, vážim si tú skúsenosť, som neskutočne hrdá na svoju nomináciu, ale čo mi závidia? Nomináciu som oslavovala doma v teplákoch a meraním garníž.
Prečo slovenské herečky dostávajú v Čechách zaujímavejšie roly ako doma?
Na to vôbec neviem odpovedať. Nechcem patriť k tým, čo nadávajú, že sa u nás nič nerobí, lebo niečo sa predsa len robí. Nebudem to analyzovať, nechcem, aby som sa niekoho dotkla, napriek tomu, že nič subjektívnejšie ako názor na umenie neexistuje. Ale u nás si človek napíše nejaký názor na Facebook, druhý deň je to v bulvári, a ešte rok ti to bude kadekto pripomínať.
Ako ste si sadli s Radimom Špačkom, režisérom filmu Pouta?
Ak niekto tvrdí, že to nie je zvláštny človek, tak klame. Človek, ktorý robí festival bollywoodskych filmov, pankáč s čírom, natočí film, ktorý dostane trinásť nominácií na Českého leva? Treba povedať ešte viac? Ale ja mám rada zvláštnych ľudí, myslím, že si s nimi rozumiem. Radim je až manický typ. Náš kameraman Jaromír Kačer je zas veľmi pomalý. Nakrúcanie sa pri tejto dvojici pohybovalo od grotesky až po horor. Asi to bola doslova šialene dobrá kombinácia.
Dobrou kombináciou bolo asi aj obsadenie Lukáša Latináka a scénografa Pavla Andraška, pretože aj oni dostali za Pouta nomináciu. Celkovo je nominovaných deväť Slovákov.
Vieme si predstaviť, že by v takejto miere Slováci nominovali Čechov? Pritom české herečky musia byť aj dosť nahnevané. Na vyhlasovaní Cien českej kritiky, kde film Pouta tiež bodoval, sa to v zostrihoch filmov len mihalo slovenskými ryšaňami: Táňa Pauhofová, Eva Kerekes...
Ako na vás film Pouta pôsobil, keď ste ho videli po prvý raz v celku?
Zjedla som ho všetkými emóciami, hoci som vedela, čo sa bude diať. A bola som dojatá. Keď som čítala scenár, vôbec mi nenapadlo, že to bude veľký film a už vôbec nie, že by mohol ašpirovať na nejaké levy. Skôr som ho považovala za klubový, undergroundový film. V Česku sa to hralo veľmi dlho práve v menších kinách. Nie je to film pre každého, na prvý pohľad nie je komunikatívny. Osemdesiate roky nie sú zobrazené ani dokumentaristicky, ani humorne, ale prostredníctvom ľudí a ich intímnych vzťahov. Mladí ľudia možno netušia, čo je zlé na tom, že bol hlavný hrdina vyštvaný do zahraničia, keď v tom čase chcel predsa emigrovať každý.
Vaša rodina sa priatelila aj s disidentmi. Aké sú vaše spomienky na socializmus?
Mám na tú dobu skôr detské spomienky. Pripadalo mi to strašne vzrušujúce, rada som počúvala príbeh mamkinej najlepšej kamarátky Julky Kalinovej, ako museli emigrovať, ako ich odpočúvali, ako Milan Šimečka nemohol študovať, ako sa hralo divadlo v bytoch. Naši ma už od detstva chránili pred komunizmom – dokonca mi tvrdili, že tá postavička hore na Slavíne je Mikuláš. Papaláši boli pre mňa rozprávkové postavičky, ktoré bývali na Hrade a jazdili v čiernych autách.
Ako ste prežívali november 1989?
Bola som prváčka na základnej škole, ale už som chodila poctivo na námestie. Vysvetlili mi, prečo tam idem aj kto je to. Havlovu fotku sme mali doma, pod ňou visel aj kúsok z ostnatého drôtu, ktorý si mama bola na hraniciach odstrihnúť po ich otvorení. Môj brat, ktorý ani nevedel poriadne rozprávať, kričal „Havel na hlad". Raz nás mama zobrala pozrieť sa na západ slnka z rakúskej strany a celú cestu naspäť strašne plakala.
Ako vám teda vysvetlili, prečo bolo treba chodiť na námestie?
Moja mama chodila robiť koprodukčné filmy do Mníchova, odtiaľ mi doniesla katalóg plyšových zvieratiek, ktoré vyzerali ako živé. S týmto katalógom som aj spávala, ale vedela som, že je to niečo, čo nikdy nedosiahnem. Keď sme chodili na námestie, mama hovorila, že štrngám za tie zvieratká. A potom mi fakt v Rakúsku kúpila somárika.
Doteraz vás diváci videli skôr v komických postavách hlúpych blondínok z muzikálov či komédií. Ale Kláru vo filme Pouta ste museli hrať úplne inak.
Po prvý raz v živote som dostala vážnu dramatickú úlohu. Klára bola charakter, už nie typ. Nehrala sa ľahko, nedala sa analyzovať tak ako nejaká čechovovská postava, bolo v nej niečo lyrické, letargické. Nechala som sa teda len unášať a viesť situáciou, režisérom a autorom, ktorý bol chvalabohu na pľaci.
Momentálne skúšate zas hiphopový muzikál Príbeh z ulice. Trochu veľký skok, nie?
Mám tam hrať úplne hlúpu babu a mne to odrazu vôbec nejde, napriek tomu, že je to presne to, čo som doteraz vždy robila. Asi som trochu zostarla.
Niekoľko rokov ste pôsobili aj v Radošinskom naivnom divadle. Čo vás naučili výjazdy do kultúrnych domov Slovenska?
Radošinci sú potrební a ich humor tiež. Aj keď je pravda, že po sedemdňovom zájazde sa mi v radošinčine už aj snívalo. Rada si pozriem aj nejakú náročnejšiu vec v alternatívnom divadle, ale radošinci majú päťdesiat rokov vypredané a to nie je ľahké dosiahnuť. Bez pána Štepku by to divadlo nefungovalo, ale je tam aj mnoho iných ľudí, ktorí veľa doniesli - svojský humor Csongora Kassaia, pôvab Sone Norisovej, sú tam Mojmír Caban a Maruška Nedomová, ktorí zaspievajú úplne všetko, dramaturgička Darina Abrahámová, Ondro Spišák, Juraj Nvota a vlastne všetci ostatní. Je to vzácny kolektív. Ja mám však divadlo najradšej ako diváčka.
Určite?
Stopercentne. Ja som chodila každý deň do divadla ešte na gymnáziu, vždy som tlieskala tak, že som mala červené dlane. Cyrana z Bergeracu s Milanom Lasicom som videla 56-krát, vedela som to celé naspamäť. Na derniére som plakala tak, že som sa nedokázala nadýchnuť. Vedela som, že tú atmosféru už nikdy nezažijem. Cítila som, ako keby roztrhali a spálili posledný výtlačok mojej obľúbenej detskej knihy. Herci to vnímali a zatlieskali mi do hľadiska ako maskotovi tohto predstavenia.
Ako vnímate divadlo, keď stojíte na javisku?
Keď divadlo hráte, je to predsa len trochu aj práca. Vždy som si myslela, že pri klaňačke herci prežívajú katarziu, že vtedy dochádza k výmene energie medzi hľadiskom a javiskom. Ale je to strašný klam. Klaniaš sa síce s úctou k divákovi, ale už uvažuješ, že treba ísť nakúpiť.
Aké divadlo by ste najradšej robili?
Keby sa spravil dobrý kabaret s ľahkosťou Partičky, s inteligenciou Lasicu a Satinského a s pesničkami s humorom a metaforou zároveň. Trochu old school.
Nenahrádza dnes kabaret trochu výstupy stand up, ktoré ste začali robiť?
Možno to je akýsi moderný kabaret. Stand up ešte na Slovensku veľmi nevieme robiť, ale inak sa to nenaučíme, len tak, že to budeme robiť. Diváci musia byť trpezliví.
Čo pri stand up funguje, aké témy, aké vtipy?
Keď spomeniete niečo, čo poznajú všetci. Ja nechcem nadávať na momentálnu politickú situáciu a ani na to nemám, nie som vulgárna. Často hovorím napríklad o detstve. Príbehy zo škôlky o tých hnusných hnedých pančucháčoch, o koži na mlieku. To funguje. Príprava takého vystúpenia je čisto dramaturgickou prácou. Už som si vymyslela, že na najbližších Silných rečiach prednesiem ďakovnú reč na Českého leva. Samozrejme, veľmi ironickú.
Prehľadávač pri vašom mene ponúkne nielen heslo Pouta, ale aj rozvod. Ako strávite Valentína?
Požičiam si film P. S. I love you. Je to ten najromantickejší film. Možno si urobím babskú žúrku a budeme všetky veľmi plakať. Ale tak príjemne.
