Sme Blanche my všetci?

Obnažené vnútro domu s postavami v spálni, v kuchyni, dokonca aj na záchode nám ukazuje nevábne vnútornosti a traumy jednej americkej rodiny. Pripomína nám podobný dom s odkrytou rodinnou špinou, aký sme vďaka hosťovaniu ND Praha videli v novej hre Traceyho Lettsa August v zemi Indiánov. A podobnosť nie je vôbec náhodná – český režisér Michal Dočekal, scénograf Martin Chocholoušek a kostymérka Katarína Hollá tvoria tím, ktorý sa po spomínanej hre znovu stretol, aby v bratislavskej Činohre SND po takmer polstoročí opäť uviedol známy titul Tennesseeho Williamsa v novom preklade Kataríny Mikulíkovej.

Novým jazykom

Dočekalova réžia spája úctu k predlohe s odvážnou aktualizáciou, ktorá sa prejavila najmä v rovine výpravy a pomohol jej aj dynamický súčasný jazyk nového prekladu. Zároveň si však režisér dovolil aj niekoľko povrchných obrazov (detaily upozorňujúce na Stanleyho - jemne povedané - vlastenectvo) či koketériu s gýčom (popsongy, výstup Blanche v korzete). Dôsledne vystavaná inscenácia pracuje aj s prechodmi do inej reality, keď zhmotňuje choré predstavy Blanche, čo funguje ako veľmi silný vizuálny prvok.

Táňa Pauhofová prepožičala Stelle o niečo hravejšie, miestami aj energickejšie črty, ako ponúka predloha. Jej herectvo, rovnako aj jej postava, sú introspektívne: oproti „neriadenej strele“ Blanche sa prežívanie zväčša sústredí do vnútorného výrazu, ktorý Pauhofová vie nenásilne vyjaviť v mimike a dokonca v pohľade. Možno z nich čítať lásku k sestre, bezvýhradnú oddanosť mužovi, znechutenie i vnútorné znepokojenie. Pauhofová sa však vie popasovať aj s pasážami, kde Stella musí konať rázne: veríme jej aj beznádejný plač a záchvat zlosti.

Hereckému temperamentu Tomáša Maštalíra je postava Stanleyho Kowalského blízka. Jeho výbušnosť a priamosť, zdanlivá „jednoduchosť“, ale zmysel pre jasné pravidlá krížený s nedbanlivým životným štýlom na bowlingu a pri kartách boli pre Maštalíra zvládnuteľnou úlohou. Rovnako tak Peter Trník (Harold Mitchell) a Alexandra Palatinusová (Eunice) zaujímavo a v druhom prípade aj divácky vďačne vytvorili svoje menšie postavy.

Vinník aj obeť zároveň

Hlavnou „hviezdou“ je však napokon Blanche. Nároky, aké kladie na herečku táto postava, dovoľujú prehliadnuť niektoré nedostatky, no nezakryjú, že Diana Mórová by sa potrebovala umierniť v prejavoch kŕčovitého a prepiateho štylizovania, ktoré zvyčajne používa ako prostriedky komiky. Náročný part však vďaka osobitému naturelu odohrala skvelo. Blanche je vinníčkou aj obeťou, a preto ju odsudzujeme aj ľutujeme. To, ako sa nám pred očami rozpadá jej osobnosť a postupne sa mení na karikatúru samej seba, na bláznivú ženu neschopnú utíšiť svoje choré nervy, aby skončila ako troska plaziaca sa po zemi a nakoniec odvedená dvojicou lekárov, je obdivuhodný oblúk, ktorý táto rola ponúkla. A cesta Blanche, ktorú stvárnila Mórová, je práve vo svojej obludnosti veľmi príťažlivá.

Brutálna scéna násilia, ktorou vyvrcholí napätý vzťah Stanleyho a Blanche, síce nepatrí do detailov Williamsovi, no akcentuje Dočekalovu víziu deštrukcie vzťahov, ako ju poznáme dnes. Dočekal síce vraví: „Blanche sme v istom zmysle my všetci“, no vďakabohu, nie je to tak. Niektorí z nás sú podobní skôr Stelle, Stanleymu, Mitchovi či Eunice. No akokoľvek zvrátený je svet teto hry, je stále naším svetom, a preto sa naň budeme chcieť pozerať.