Odvtedy, ako do kín prišiel Avatar, Wim Wenders nepozeral nič iné, len 3D. Mal v pláne nakrútiť čosi lepšie.
BERLÍN. Trojrozmerné filmy nakrúcali doteraz len v Spojených štátoch a až Wim Wenders sa postaral, aby jeden vznikol aj v Európe. Sympatické, že to bol práve on, taký klasik. Kedysi nakrútil filmy Paríž, Texas, Tak ďaleko, tak blízko alebo Lisabonský príbeh, v posledných rokoch pozeral všetko, čo sa nakrútilo novými technológiami a žasol nad Avatarom.
Boli to všetko animované rozprávky alebo akčné filmy, on je výrazne iný prípad. V 3D nakrútil tanečný film o kráse. Je o slávnej nemeckej choreografke a volá sa Pina.
Ani Cameron nepochodil
Dlho to bol začarovaný projekt, nesplniteľný plán. Wenders spoznal Pinu Bausch ešte v roku 1984. Nikdy predtým sa necítil tak ako pred jej očami, ani nahý, ani smiešny, a predsa absolútne preniknuteľný a nikdy odvtedy nepochyboval, že o nej musí nakrútiť film. Lenže nemal potuchy, ako by ho mohol urobiť.
Vyslobodil ho až máj 2007. Na festivale v Cannes videl koncertný film U2-3D a pri ňom dostal nápad, ktorý sa javil ako nevyhnutnosť. Keby s 3D nakrúcal aj on, mohol by sa dostať priamo medzi pohyby tanečníkov a kamera by tancovala spolu s nimi.
Musel však ešte chvíľu počkať, lebo pri Avatare pochopil, že na jeho vysnívaný film ešte technika nedospela. „Počítačom vyrobené postavy sa pohybujú nádherne plynulo, ale skutoční ľudia sú nasnímaní nedokonalo. Keď bežia, sú trochu roztrasení, v niektorých chvíľach majú tri ruky a štyri nohy. James Cameron používa rýchle strihy, preto sa to skoro nedá postrehnúť. Ale ja som túžil zachytiť prirodzený pohyb v celej svojej dĺžke. S tým bolo treba počkať až do roku 2009,“ vravel Wenders.
Veľmi by mu pomohlo, keby mohol nakrúcať 50 filmových okienok za sekundu. Tak by obraz vyzeral bezchybný. Nový problém by však prišiel pri distribúcii. Svetový štandard pri premietaní je 24 obrázkov za sekundu. „Skúšali sme prehovoriť americký inštitút, ktorý tento štandard zaviedol. Ale zistili sme, že sme sa znovu len dostali k vychodeným stopám Camerona. Tiež to u nich skúšal, a neuspel.“
Zopár pokynov
Pina Bausch viedla Tanztheater, kde sa okrem tancovania občas aj kričalo a plakalo. V jej predstaveniach sa striedalo šťastie so smútkom, sila so zraniteľnosťou, láska sa hľadala a strácala. Wenders vedel, že z ľudského tela dokáže Pina odčítať veľa, či beží, spí, alebo či si zapaľuje cigaretu. Zároveň vedel, že nerada svoju prácu vysvetľuje a sľúbil jej, že vo filme sa jej na to ani pýtať nebude. „Myslel som si, že ju budem len sledovať pri skúškach a že ju budem nakrúcať pri tom, ako si na záver dňa prezerá zábery v 3D. Chystal som sa s ňou na turné do Južnej Ameriky a Ázie a pravdepodobne by to bola road movie,“ hovorí.
Pred prvými skúškami minulé leto Pina Bausch nečakane zomrela a Wenders všetko zrušil. Po čase však prišli za ním tanečníci a prehovorili ho. Že možno by oni mohli poslúžiť ako jej hlas. Za dvadsať rokov spolupráce im nepovedala veľa pokynov, zvyčajne im to však stačilo, aby pochopili to zásadné. Vo filme ich vymenovali, naozaj ich bolo len pár: „Musíš byť bláznivejšia. Hľadaj ďalej. Nezabudni, mám mať z teba strach. Prečo sa ma bojíš? Veď som nič neurobila...“
Film Pina je originálny a dojemný, a Wim Wenders pri ňom vraj pochopil, do akého režisérskeho štádia počas svojej kariéry dospel: „Myslel som si, že už celkom dobre ovládam svoje remeslo. Čo to vlastne film je? Američania hovoria movie, pretože film je pohyb. No a v tom bola majsterkou Pina. Ja som popri nej len úbohý začiatočník.“
