v kedysi u nás takom populárnom bulharskom letovisku.
Našťastie, nebola nijako poznačená socialistickou minulosťou. V diskusii o situácii bulharského divadla po páde železnej opony sme sa jej však nevyhli. Aj tam totiž ešte pretrváva takzvané neo-romantické chápanie divadla, ktoré sexuálne, náboženské i etnické problémy potláča alebo estetizuje v mene „pekne urobeného“, abstraktnému národu slúžiaceho divadelného diela. O vágnosti, a tým pádom aj zneužiteľnosti takého modelu vypovedajú tendenčné opusy, ktoré vznikali v Miloševičovom Srbsku. Slovinská filozofka Bojana Kunstová na základe tejto skúsenosti vyhlásila, že sa vždy treba pýtať, aká etika sa skrýva v konkrétnom diele - akokoľvek čudne to znie v dnešnom svete proklamovanej tolerancie a rozpúšťania hodnôt.
Na festivale sa objavil aj príklad „neo-romantického“ diela - vizuálne atraktívna inscenácia Bastard (podľa Knihy o Antikristovi stredovekého mnícha Adsona de Moutier-au-Derre, Shakespeara a Dürrenmatta). Hralo sa vo vínnej pivnici, hľadisko na kolieskach posúvali medzi jednotlivými scénami. Viacerí sme však vycítili, že tvorcovia zneužívajú stereotypy vnímania balkánskeho regiónu ako priestoru brutality, násilia (i sexuálneho), dokonca ich adorujú. Keďže Bastarda vysoko ocenili v ankete domácich kritikov, považovali sme za dôležité vyjadriť výhrady. Neraz sa napríklad i na našom medzinárodnom festivale Divadelná Nitra stalo, že zahraniční hostia priniesli diametrálne inú optiku hodnotenia ako domáci divadelníci.
Dožaduj sa spravodlivosti pre všetkých! Predstavuj rôzne dimenzie človeka! Propaguj humanistické hodnoty! To je podľa Semiha Celenka, tureckého dramatika a teoretika, poslaním dnešných divadelníkov. Proti globalizovanému homo shopping treba bojovať práve umením. Samozrejme, nie produkciami pre divákov, ktorí „odkladajú svoju myseľ s kabátmi do šatne“. Celenk navrhuje vytvoriť v divadle priestor pre humor, odlišnú platformu reality. Pretransformuj neviditeľné triky do viditeľných hier!
Konferencia priniesla aj ďalšie príklady reakcií divadelníkov na globalizačné tlaky: quebecké divadlo sa angažovaním v politických konfliktoch podieľalo na vytváraní takzvanej quebeckej kultúry, ktorá sa v priebehu polstoročia premenila z nevýraznej subkultúry na jednu z hlavných v celej krajine. Divadlá juhoafrických townshipov, prezentujúce i názorné ukážky prevencie AIDS, pomáhajú vychovávať i zmierňovať dôsledky apartheidu. Môj príspevok sa týkal pozoruhodného spôsobu, akým sa indická tanečníčka Rukmini Dévi rozhodla čeliť anglickej nadvláde. Roku 1936 založila dodnes úspešne fungujúcu tradičnú umeleckú kolóniu a školu Kalakshétra, ktorej ambíciou nebolo nič viac a nič menej, ako „stať sa silou obnovy nielen Indie, no celého sveta“. Čo k tomu potrebovala? „Umenie bez vulgárnosti, krásu bez krutosti a vzdelanie bez strachu.“ Zdá sa vám to málo? Myslíte si, že represívna politika a zvyšujúce sa výdaje na zbrojenie sú účinnejšie?
Autor: Anna Grusková, Varna(Autorka je teatrologička)
