„Nahraná platňa znamená vždy len jeden z okamihov, jeden výdych života, jednu náladu, jednu sálu, jedno publikum,“ tvrdí Vladimír Merta, zvyknutý na koncertoch reagovať na prekvapenie chvíle, rozprávať medzi pesničkami, vysmiať sa sebe aj okoliu rečami, ktoré jeho i publikum uvoľňovali a súčasne pripravovali na ďalší žánrový či štýlový zlom. „Nepokoj, nedokončenosť vecí, spoločne prežívané dobrodružstvo z toho večného preťahovania lana medzi ešte možným a vylúčeným, to všetko (či skôr nič z toho) platňa nezachytí.“
Zakázaná Praha magická
Mohlo by sa zdať, že pri platni (áno, tej vinylovej, lebo reč je o roku 1988), ktorá sa nenahráva v štúdiu, ale je záznamom koncertu, to nemusí platiť. Lenže okolnosti vzniku dvoch platní z koncertov v pražskej Malostranskej besede boli tak trochu kuriózne.
Už samotná skutočnosť, že sa producentovi Ladislavovi Kantorovi podarilo vyvzdorovať možnosť nahrať dvojalbum, bola zázrakom (ale tiež signálom blížiacich sa politických zmien), Merta bol totiž už dva roky v jednom zo svojich dištancov. Na tradičnej plzenskej Porte pred niekoľkotisícovým publikom si ho privodil svojou asi najvy〜tlieskavanejšou piesňou Praha magická, kde povahu národa českého, „v nečinnosti márne čakajúceho na falošného proroka“, nevidí práve najružovejšie.
A tak keď na úvod v Malostranskej besede zaznelo z pódia položartom-polovážne, aby boli ľudia ticho, lebo „ktovie, kedy sa ešte niečo zasa podarí nahrať“, publikum to vzalo doslovne. Výsledkom bola atypická komorná nahrávka, o ktorej potom viacerí odborníci pochybovali, že naozaj vznikla na živom koncerte.
Nebezpečné ametysty
Dve platne, ktoré potom o niekoľko mesiacov, ešte pred novembrovou revolúciou vyšli, vydal teraz Galén prvýkrát ako dvojcédečko. Navyše s textami všetkých piesní, vtedajším Kantorovým úvodným slovom i dnešným Mertovým dôvetkom - a hlavne aj s bonusmi. Tvoria ich pesničky, ktoré vtedy odzneli, no napriek povoľnosti dožívajúceho režimu boli predsa len príliš „odvážne“. Slovami cenzorov - ohrozovali budovanie socializmu a mravnú výchovu mládeže.
To bol napríklad prípad piesní Ametysty („Já nejsem já, já je někdo jiný / člověk si není vůbec ničím jistý / myslí si, že hází perly sviním / a zatím s nimi sbírá ametysty“), Na 1. máje či Chór - o vtedy tabuizovanej téme emigrácie.
Záznam koncertov z Malostranskej besedy možno považovať za vrchol českého predrevolučného folku. Merta bol jeho dominantnou postavou napriek tomu či práve preto mu v tých normalizačných časoch okrem tohto dvojalbumu vyšlo len jedno elpéčko nazvané P. S.
Paradoxne práve v roku 1977, keď sa násilne skončila existencia voľného pesničkárskeho združenia Šafrán (okrem neho ho tvorili hlavne Jaroslav Hutka či Vlastimil Třešňák a ďalší) a ich spoločný už nahraný album bol zošrotovaný.
Texty s parametrami básní
V časoch, keď folkeri spievali o tom, o čom sa na verejnosti hovoriť ani spievať nesmelo, a publikum bolo vďačné za každú protirežimovú narážku, vyslovenú či skrytú „medzi riadkami“, Merta tento protestný postoj podčiarkoval navyše excelentnou umeleckou hodnotou.
Hoci má veľmi skeptický vzťah k tomu, že by texty pesničkárov mohli byť schopné samostatnej existencie aj ako básne, tie jeho to dokazujú. V účinných viazaných veršoch s očarujúcimi slovnými spojeniami („bylo jí míň než ženě let a víc než dítěti snů“) ponúka zašifrované významy, angažovanosť na hony vzdialenú prvoplánovosti, súčasne s reflexiou osobných tém.
Samostatnou kapitolou je jeho výnimočná, u pesničkárov nevídaná technika hry na gitaru. Aj preto tento dvojalbum ani po vyše dvadsiatich rokoch nie je len pripomenutím doby, nadčasovosť mnohých piesní potvrdzuje aj ich prítomnosť v súčasnom širokom Mertovom repertoári. Rovnako ako nestratili platnosť jeho slová spred štvrťstoročia o porovnaní pesničkára a popovej hviezdy. „Pesničkár predáva svoju dušu, pophviezda svoju legendu a lesk a pritom spomína na nevykúrené šatne a garáže, kde kedysi začínala skúšať. Pesničkár nemusí spomínať.“
