Slávny americký jazzman britského pôvodu George Shearing zomrel v pondelok v skorých ranných hodinách v New Yorku vo veku 91 rokov na následky srdcovej príhody.
NEW YORK. Od narodenia nevidomý pianista, ktorého ako autora preslávil najmä titul Lullaby of Birdland (1952), koncertoval úspešne so sólovým programom i so svojím kvintetom. V jeho formácii sa vystriedali aj také slávne osobnosti, ako napríklad Chuck Wayne, Joe Pass, Pat Martino alebo Gary Burton.
George Shearing zaujal americkú jazzovú scénu prakticky krátko po príchode do zámoria v roku 1947 a ešte koncom 40. rokov minulého storočia "si zapísal" i prvý hit v podobe vlastnej verzie opusu Harryho Warrena September in the Rain. Medzi známe tituly, ktoré nahral s kvintetom, sa radia napríklad I'll Never Smile Again, Mambo Inn, Conception, Let's Call the Whole Thing Off či East of the Sun (and West of the Moon).
Umelecká dráha úspešného jazzmana, londýnskeho rodáka, ktorý bol od roku 1955 americkým občanom, mala veľmi dynamický charakter, ktorý si udržala po niekoľko desaťročí.
Hrával aj v duu a triu, zahral si okrem iných aj s Jimom Hallom, Hankom Jonesom, Kennym Davernom, Montgomery Brothers, ale spolupracoval aj s vokalistami ako Nat King Cole, Mel Tormé, Peggy Lee a Carmen McRae.
Shearingova snaha o transpozíciu bigbandovej hudby swingovej éry do menších zoskupení, jeho osobitý zvuk a štýl našli nemálo nasledovníkov.
Pri príležitosti pianistových 80. narodenín sa v Carnegie Hall v New Yorku konal galakoncert, na ktorom vystúpil napríklad i Dave Brubeck. Vtedy Shearing uviedol svoju najznámejšiu kompozíciu slovami: "Moje meno sa spája so skomponovaním 300 skladieb. Dvestodeväťdesiatdeväť z nich sa pohybovalo od relatívneho nepoznania až po totálne zabudnutie. Tu je tá jediná iná."
Až v roku 2004 postihla Georgea Shearinga nehoda, keď doma spadol a trvalo mu mesiace, kým sa zotavil z následkov úrazu. Z verejného života sa stiahol do ústrania. O tri roky neskôr mu to však nezabránilo, aby sa mimoriadne tešil z ocenenia od britskej kráľovnej Alžbety II. V reakcii na udelenie Radu britského impéria za celoživotný prínos k rozvoju hudby sa nechal počuť, že je nádherné získať uznanie a ocenenie za niečo, čo človek robil s absolútnou láskou.
George Shearing počúval rád Arta Tatuma i Fatsa Wallera, ale aj mnoho menej známych umelcov. Medzi jeho prvých spolupracovníkov patril ešte vo vojnovej Paríži Stephan Grapelli, medzi tých neskorších aj legendárny hráč na ústnu harmoniku Toots Thielemans.
Zosnulému jazzmanovi venoval pasáž vo svojom kultovom diele Na ceste aj svetoznámy literát Jack Kerouac.
