Krátka existencia Konfrontácií znamenala zásadnú zmenu v dejinách slovenského výtvarného umenia. Jej znakom bola abstrakcia.
„Je pravda, že sme pre dokončenie knihy termín výstavy v Galérii Cypriána Majerníka párkrát posunuli, ale nakoniec to vyšlo dokonale,“ pochvaľuje si Sabina Jankovičová, kurátorka výstavy Bratislavské Konfrontácie 1961 – 1965 a s Jurajom Mojžišom zároveň spoluautorka výpravnej rovnomennej publikácie.
Vernisáž spojená s krstom knihy, pozoruhodnej aj vďaka impozantnej obrazovej výbave a dokumentácii (PETUM Bratislava, 2010), sa totiž uskutočnila v predvečer 50. výročia prvej výstavy nazvanej Konfrontácie.
Päť a pol výstav
Jej miestom bol petržalský ateliér Jozefa Jankoviča a trvala sedem hodín. Aj ďalšie dve Konfrontácie v nasledujúcich rokoch boli ešte neverejné, v ateliéroch či bytoch, až v roku 1964 sa uskutočnili dve oficiálne – vo foyeri divadla Malá scéna a v Galérii Cypriána Majerníka.
Toto piate bratislavské vystúpenie voľného združenia výrazných individualít, bez manifestu a bez presného určenia členov, bolo zároveň aj posledným. Ak sa niekde objavuje štatistika, že výstav bolo päť a pol, tak sa tým myslí prehliadka v pražskej galérii Nová síň. Tá ukázala zrelú tvorbu autorov, ktorých cesty sa však už rozchádzajú smerom k rôznym vyjadrovacím prostriedkom.
Riadené náhody
„Všetko sa to dialo úplne spontánne, až sa žiada povedať náhodne, ale boli to akési riadené náhody,“ hovorí pre SME Sabina Jankovičová. Niektorí výtvarníci sa zúčastňovali Konfrontácií pravidelne, iní sporadicky. Súčasná výstava, trvajúca do 26. februára, predstavuje dvanásť „členov“, no akýsi užší výber reprezentujú Marián Čunderlík, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Eduard Ovčáček a Miloš Urbásek.
Šesť kmeňových autorov
„Tých šesť kmeňových autorov sme vybrali na základe toho, ako ich tvorba obstála v celom kontexte druhej polovice 20. storočia,“ hovorí Jankovičová. Podľa Mojžiša má toto zúženie význam pre správnu interpretáciu, lebo hľadanie ciest k abstraktnému umeniu, v ktorom boli práve Bratislavské Konfrontácie na Slovensku priekopníkom, malo zásadný význam pre naše výtvarné umenie v období totality.
Tak ako pojem abstrakcie bol u nás od nástupu komunizmu a deklarovania doktríny socialistického realizmu synonymom západnej kultúry, tak boli Konfrontácie synonymom abstraktného umenia. „Čiže akejsi vlajkovej lode imperializmu,“ dodáva Mojžiš.
Vedome riadená tvorba
Historický vstup abstrakcie (hlavne jej lyrickej či štrukturálnej podoby, a v menšej miere, a najmä neskôr aj geometrickej) na slovenskú scénu je dodnes sprevádzaný istou terminologickou nejednotnosťou.
„Vymedzujem sa negatívne voči informelu, s ktorým sú Bratislavské Konfrontácie niekedy stotožňované. Kým informel, ako jeden typ abstrakcie, pracuje s automatickými technikami, s vyjadrením podvedomia, u autorov Konfrontácií zostáva tvorba, ktorej dominujúcim médiom sa stala štrukturálna abstrakcia, vždy riadená vedome,“ vysvetľuje Jankovičová.
Otváranie možností
Hoci združenie vďaka orientácii na nežiaducu abstrakciu zostávalo mimo oficiálnych štruktúr, netreba ho vnímať ako nejakú tajnú či undergroundovú skupinu. „Prvotným cieľom všetkých bolo tvoriť a vystavovať,“ hovorí Jankovičová. „To, čo sa naozaj nedalo prezentovať oficiálne, si vystavili pre seba v ateliéri. No len čo niekde oslabla moc ideologického dohľadu a dalo sa s autentickou tvorbou ísť na verejnosť, tak tú možnosť celkom prirodzene využívali.“
Aj takáto infiltrácia abstrakcie na oficiálnu galerijnú pôdu pomáhala postupne meniť atmosféru na výtvarnej scéne a prispievala k otváraniu možností aj ďalším autorom smerom k autentickému slobodnému umeniu.
