Je Američanka, má slabosť pre Európu, pre džez, ale aj viacero iných žánrov. CASSANDRA WILSON je meno, ktoré je dosť známe aj u nás, a tak, keď cez agentúru Safončík Jazz Production prišla ponuka na telefonický rozhovor, neváhali sme.
Cez víkend sa v Amerike odovzdávali ceny Grammy. Sledujete to?
„Väčšinou nie. Je to úplne iný svet. Ale teraz som pozerala."
Kvôli Esperanze Spaldingovej, ktorá sa stala objavom roka? Vďaka nej to tento rok dopadlo celkom zaujímavo.
„Hej, dopadlo to skvele. Len veľká škoda, že Esperanzu nenechali vystúpiť, to by všetci pozerali. Je vynikajúca. Už len ako speváčka by si vystačila, a ona hrá pritom ešte skvele na kontrabas."
Videli ste celý priamy prenos aj s úvodnou poctou Arethe Franklinovej?
„Hej, ale ak mám byť úprimná, z tej pätice speváčok sa mi skutočne páčila len Yolanda Adamsová. Ako jediná urobila niečo zaujímavé, zdalo sa mi, že pochopila ako Aretha Franklinová cíti hudbu, ako frázuje, no nesnažila sa ju pritom kopírovať. To nejde. No tie ostatné dievčatá na pódiu to celkom nepochopili. Inak akadémia si rovnako mohla pripomenúť aj inú skvelú speváčku – Abbey Lincolnovú, ktorá vlani v lete zomrela. Ale hudobníci-občianski aktivisti, to ako vieme, nie je najlepšia kombinácia pre Grammy."
Vy máte doma dve Grammy, zmenilo vám to nejakým spôsobom život?
„Je to, samozrejme, vzrušujúci zážitok a pomôže vám stať sa známym. Najmä v Amerike si vás začnú oveľa viac všímať, prichádzajú ponuky na koncerty, ľudia si v obchodoch pýtajú vaše albumy. Určite je skvelé uspieť na Grammy, ale to nie je všetko. Je to len jeden večer. Môžete si ho, samozrejme, užiť, ale hudba sa väčšinou odohráva niekde úplne inde."
Na jeseň roku 1989 ste boli na festivale Bratislavské jazzové dni. To bolo pre našu krajinu prelomové obdobie, pamätáte si na tento koncert?
„Detaily si už nevybavujem, len viem, že sme boli prekvapení publikom. Bolo tam veľa ľudí a všetci vyzerali nadšení. Neobyčajný koncertný zážitok, väčšinou sme dovtedy hrávali v malých džezových kluboch."
V januári ste najskôr hrali v slávnom newyorskom klube Blue Note, potom vo filharmónii v Gdansku. To bol nejaký špeciálny projekt?
„Nič špeciálne. Hrala som so svojou vlastnou skupinou. Ale priestor bol veľmi zaujímavý, úžasná akustika a pozorné publikum. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, na koncertoch vo východnej Európe boli takmer vždy ľudia veľmi pozorní."
Aké veci vlastne teraz hrávate? Nový album Silver Pony?
„To je každý večer iné. V zásade vždy ide o kombináciu skladieb zo Silver Pony a vecí, ktoré vzniknú priamo na mieste. V Poľsku sme napríklad neplánovane zimprovizovali verziu štandardu Fly Me To The Moon. Bolo to veľmi zaujímavé a publikum sa bavilo tiež. Hudba bez improvizácie stráca niečo dosť podstatné."
Pri skladbách od iných hudobníkov sa väčšinou vyberajú známe veci. Vy ste siahli do katalógu Beatles, no namiesto hitu typu Hey Jude či Yesterday, ste sa rozhodli pre Blackbird. Prečo?
„Je to krásna akustická pesnička. A bola jednou z prvých, ktorú som sa od Beatles naučila. Nielen spievať, ale aj hrať na gitare. Nedávno mi napadlo, že by sa dala urobiť v takom príjemnom smoothjazzovom groove, tak sme to s kapelou vyskúšali a zafungovalo to."
Ste Američanka, no niekoľko albumov ste vydali v nemeckom vydavateľstve JMT. Väčšinou je to naopak, európski džezmeni sa snažia nahrávať a vydávať v Amerike. Ako to vzniklo?
„Bola to malá nezávislá značka orientovaná na progresívny súčasný džez. Spolupracovala s mnohými mojimi priateľmi zoskupenými v M-base kolektíve, medzi nimi napríklad Steve Coleman alebo Greg Osby. V Amerike sme ponuky, s akými prišiel producent Stefan Winter, nedostali. Bol veľmi veľkorysý, dal nám úplnú slobodu."
Dá sa povedať, že vás spájala nechuť hrať iba jeden štýl alebo žáner?
„Je dôležité, aby si hudobník dokázal nájsť vždy nové výzvy a neustále na sebe pracoval. Ak robíte stále dokola to isté, začnete nudiť sám seba aj mnohých poslucháčov. Hudba je o tom byť otvorený rôznym možnostiam. Milujem veľa rôznych druhov hudby, neviem si predstaviť, že by som sa mala obmedziť iba na jediný."
S kým by ste si najradšej chceli zaspievať?
„Je veľa muzikantov, s ktorými by som rada niečo urobila. Napríklad Stevie Wonder je úplne skvelý. Na albume Silver Pony spievam jednu jeho skladbu."
On už o vašom záujme vie?
„Myslím, že nie, hahaha. Vidíte, musím mu to niekedy povedať."
Na webe som našiel, že ste hrali vo filme Junior s Arnoldom Schwarzeneggerom. Ľutovali ste niekedy, že ste sa nestali herečkou?
„To rozhodne nie. Hudba ponúka oveľa viac kreativity. Je to čistá umelecká forma. Filmy sú náročná záležitosť, robia sa pomaly, podieľa sa nich veľa rôznych ľudí. A čím väčší rozpočet, tým viac kompromisov."
