O balete a opere sa zvykne hovoriť, že buď si diváka na prvý pohľad získajú, alebo ho odradia na dlhú dobu. Film z prostredia baletu Čierna labuť je výnimkou. Počas niekoľkých týždňov sa stal jedným z najospevovanejších. Zvláštne, veď ten príbeh o nenaplnenej láske zakliatej princeznej pozná takmer každý. To hovorí aj baletný choreograf počas výberu primabaleríny vo filme. A predsa, Labutie jazero sa desiatky rokov tancuje v najslávnejších sálach sveta aj na maturitných večierkoch.
Prečo sa chce stále ktosi pozerať na čosi, čo už pozná? Možno túži sledovať aj najmenší pohyb, pohľad, dotyk, či moment, keď sa z bielej labute stáva démonická čierna. Tiež je v tom túžba vidieť čosi dokonalé. Dotknúť sa aspoň vzduchu, v ktorom sa tá bezchybnosť odohráva, alebo sa ubezpečiť, že posadnutosť je vlastne bežná. Natalie Portmanová je (vo svojej úlohe) výnimočná. Radšej poviem, takmer dokonalá. Veď snaha o bezchybnosť môže aj zabiť.
Po Aronofského filmoch zvyčajne prichádzajú rôzne vnútorné hĺbania. Čierna labuť je tým ďalším. Jej príbeh už dnes tiež pozná takmer každý. Som zvedavá, či bude rovnako známy aj o desiatky rokov.
Čítajte viac o filme Čierna labuť v recenzii Kristíny Kúdelovej.
