Väčšina slovenských filmov má neskrývané umelecké ambície. Dokumentu Devínsky masaker namiesto cien ide o publikum. Iniciatíva na jeho nakrútenie vyšla od súkromnej spoločnosti, silným partnerom sa ukázala byť televízia Joj. Možno až príliš silným, jej mikrofóny a spravodajské autá v celom filme vzbudzujú dojem, že to boli jediní novinári, ktorí na mieste činu boli.
Ľubomír Harman mal vo svojej garsónke celý arzenál zbraní (vrátane deväťtisíc nábojov), nikto zo susedov to však netušil. V dokumente sa objavujú aj doteraz nepoužité fotografie a predovšetkým videá, ktoré budúceho masového vraha zachytávajú na streleckej súťaži, kde povie aj pár slov a s priateľmi si zaspieva hymnu. Autor týchto záberov netušil, že na namiesto terčov budú onedlho na zem padať skutoční ľudia.
Súčasťou filmu sú hrané rekonštrukcie, ktoré narážajú na limity použitých nehercov, aj keď sú typovo dobre obsadení. Otázky vyvoláva scéna, kde Harman strieľa v byte. Väčšinu z obetí popraví z tesnej blízkosti – priloží im zbraň k hlave, ale so samotnou streľbou sa neponáhľa. Takýto scenár je v byte plnom ľudí málo pravdepodobný.
Oveľa silnejšími momentmi dokumentu sú autentické zábery a výpovede svedkov a pozostalých. Tí sú veľmi bezprostrední a otvorení a hoci sa o nich popísalo mnoho zlého, pôsobia ľudsky. Druhá strana má zastretý hlas - kritika na ich adresu zaznieva iba z úst anonymného muža, prekvapivo detailné, ale nikým iným nepotvrdené informácie o údajnom šikanovaní Harmana jeho susedmi (vrátane natierania kľučky jeho bytu exkrementmi) má šéf streleckého spolku. Práve táto časť, podobne ako zmienka o údajnej streľbe gumovými projektilmi, zostáva otvorená.
Kým sa dokument dostane do televízie, kam svojim formátom patrí, môžu k nemu pribudnúť ďalšie zábery, táto udalosť unesie aj dlhšiu ako hodinovú minutáž. Napríklad v Británii vysielajú aj komerčné televízie (ITV, Channel4) podobné formáty v hlavnom vysielacom čase – pomerne rýchle a skôr reportážne spracované aktuálne témy patria medzi najsledovanejšie. U nás tento typ programov zatiaľ nemá tradíciu, aj keď aj Devínsky masaker dokazuje, že náklady na nakrúcanie nemusia byť vysoké.
Dokument nevnucuje žiaden jednoznačný názor na udalosti v Devínskej Novej Vsi, skutočný motív či diagnóza strelca zostávajú aj po tomto filme nejasné. Výnimkou je iba autor piesne pri záverečných titulkoch. Slovenský raper už má vo všetkom jasno, jeho hrdinom je vrah.
Recenzia / Devínsky masaker
Scenár a réžia: Gejza Dezorz, Jozef Páleník
Autor námetu: Peter Koštial
Kamera: Ivo Miko, Richard Žolko
Hudba: Marian Čurko
Premiéra v SR: 17. februára
