V jednej chvíli sa predstavenie Konečná stanica túžba, ktoré malo premiéru v Slovenskom národnom divadle pred týždňom, vďaka efektne pohyblivej scéne zmení doslova na Tennesseeho Električku zvanú túžba.
Predtým aj potom je to však iba tá konečná stanica. A vlastne, je ňou aj počas toho momentu, keď sa skromný dom manželov Kowalských stane vozňom rozheganej električky s pomätenou Blanche na palube, ktorej strata muža a peňazí udrela do hlavy.
Medzi hľadiskom a javiskom, ktoré je uzamknuté spolu s podstatou samotnej túžby, akoby bol priechod pre chodcov. Akosi pridlho však svieti červená. Divák nervózne prestupuje, lebo má pocit, že ho kričiaca zúrivá električka o chvíľu dobehne. A presne to sa aj stane. Zvyčajne, keď prídete do cieľa, do vlastnej stanice, niečo sa začína. Tu sa všetko iba končí. Blanche sa zblázni, lebo túži. Po peniazoch, po láske. Len nevie, ako na to a zdá sa, že je už príliš neskoro. Všetko sa rúca. Treba vtedy vystúpiť zo života alebo iba prestúpiť na iný smer?
Stále sa opakujúci príbeh, nad ktorým sa dá dlho premýšľať. Hlavne preto je zbytočné obaľovať ho do vzduchotesnej scény, ošúchaných historiek a množstva kriku. Dnes predsa neostáva čas na malichernosti.
