Čo čítame

Jazyková škola, do ktorej som pred rokmi chodil, sa rozhodla šetriť a pritiahla učiteľku z Turecka. Bola pekná a milá, ale jej angličtina bola postrachom všetkých študentov. Mala dobrú slovnú zásobu, ovládala gramatiku, ale jej výslovnosť bola katastrofálna a ešte horšie na tom bola so znalosťou reálií. Podobne ako prekladateľ knihy, ktorú som nedávno čítal, si aj ona myslela, že „West Indies“ je Západná India, aj keď to v skutočnosti sú ostrovy v Karibiku. Pojmy poplietol ešte Krištof Kolumbus, ktorý si naozaj myslel, že pristál v Indii. V knihe sa dalo tušiť, že čosi nesedí aj z kontextu, reč bola o vyhadzovačovi v klube. A tými len málokedy bývajú drobní muži z Indie.
Podobných prekladov vychádza veľa, časť viny nesie prekladateľ, druhú redaktor, ktorý by na to mal prísť. Spomínaná kniha zďaleka nepatrí medzi najhoršie príklady, sú ďalšie, kde sa pletú názvy krajín s menami postáv, v knihe o mafii vďaka slovám ako „nemovitosť“ zasa cítiť silnú inšpiráciu českým prekladom, inde je otrocky prenesená anglická stavba vety. Na Slovensku je o niečo bezpečnejšie vydávať podobné texty, pretože tu neexistuje obdoba českej anticeny Škripec. Posudky sprevádzajúce jej udeľovanie bývajú veľmi kruté, ale aj účinné – lepšie, keď sa zo spánku strháva prekladateľ nežčitateľ.