Herec Juraj Kukura: Nemáme vzťah k tradícii

Na Slovensku založil a vedie divadlo, v Česku a v Nemecku hrá vo filmoch a v seriáloch. JURAJ KUKURA rozpráva o tom, ako zakladal Arénu i o tom, ako málo vieme o svojej minulosti.



V deň, keď spolu robíme rozhovor, hráte vo svojom divadle hru Viliama Klimáčka Komunizmus. Čo pre vás táto hra znamená?

Začal by som z iného konca. Práve v divadle skúšame jednu hru s francúzskou režisérkou Mariou Zachenskou, ktorá vyštudovala v Prahe. Pred chvíľou tu bol jeden herec a povedal, že si s ňou nerozumie, že jej nerozumie a nevie hrať tak, ako to chce ona. Povedal som mu na to, že keď som hral vo Vojvodkyni z Amalfi v Hamburgu Antónia, slávna nemecká herečka Juta Hoffmannová mi na proscéniu vyznávala lásku. Pohladila ma po tvári, otočila sa a to vyznanie deklamovala smerom k divákom. Nevedel som, čo mám robiť, kde si dať ruky, či mám ísť do šatne, alebo čo. Bolo to niečo úplne nové, ale tak sa hralo divadlo a ja som sa to musel naučiť a prispôsobiť. Tak som mu povedal, že nedostávam dotáciu na to, aby som zabával publikum, ale aby som tu robil umenie a aby som sa snažil držať krok s tým, čo sa robí vo svete.

Ako sa robí divadlo vo svete?

My nemôžeme robiť divadlo donekonečna tak, ako ho robilo Divadlo na korze v roku 1970. Divadlo sa vyvíja a robí sa všade naokolo inak. Nemôžeme robiť len to, v čom sa dobre cítime, a to, čo publikum od nás vyžaduje. Prídu ľudia, ktorí zrazu ovplyvnia spôsob divadelného vyjadrovania. Menia sa výrazové prostriedky, divadlo sa mení výtvarne... A teraz k tomu Komunizmu. Ľudia sa ma pýtali, čo príde po predstaveniach o Tisovi a Husákovi. Komunizmus je to isté zmapovanie histórie, niekoľkých desaťročí tohto národa. Na to je tu divadlo a na to ja dostávam dotáciu. Aby som priniesol nové témy a dobrých režisérov, ktorí robia divadlo inak, ako sme zvyknutí. Aj s tým rizikom, že sem príde herec a povie to, čo povedal.

Je takéto predstavenie potrebné?

Bol som na jednej diskusii po predstavení a mladí ľudia vnímajú toto obdobie ako absurdnú, vtipnú epizódku. Pýtali sa, prečo sme cez tie hranice nešli. To je to nebezpečenstvo ostalgie. Mladí ľudia nevedia o tom, že ich rovesníkov vtedy strieľali na hraniciach. Čítal som v Die Zeit príbeh jedného východného Nemca, ktorého donútili k spolupráci a jeho manželka sa o tom dozvedela až pri jedných raňajkách po revolúcii, že donášal priamo z postele. So Slovartom chcem preto aj vydať knižku, slovník výrazov obdobia reálneho socializmu. Ľudia už nevedia, čo boli bony, tuzex, výjazdná doložka.

obr_01.jpg
Chcel by som vidieť mesto, ktoré by si dalo zbúrať PKO. Tu je takýchto káuz veľa.
Keď idem niekedy autom a vyhýbam sa jamám, pripadá mi to tu ako po vojne

Ja osobne divadlo Aréna vnímam najmä cez spomínaného Tisa a Husáka. Bol to zámer zmapovať minulosť?

Ja nie som žiadny veľký intendant ani mysliteľ, ja som herec. Nepovedal som, že tu budeme hrať Tisa, Husáka a Komunizmus, ale vedel som, že divadlo môžeme robiť len vtedy, keď bude mať zmysel, obsah, dôvod. Nemôžete robiť divadlo preto, že chcete zabávať ľudí. Chceme doviesť ľudí k tomu, že sa môžu zabávať aj na Čechovovi, nielen na bulvárnej komédii. To, že to divadlo vnímate najmä cez tieto hry, je lepšie, ako keby ste si ho nepamätali vôbec. Veľa ľudí vníma slovenské divadlo len cez Na skle maľované. Neviem, či je to to pravé, čo si majú pamätať. Ja by som chcel, aby ľudia nechodili do divadla len vtedy, keď sa môžu baviť a smiať na lacných vtipoch.

S akým zámerom ste Arénu v roku 2002 zakladali?

Nemal som žiadnu predstavu. Nič tu nebolo. Len budova. Urobili sme parkovisko, nasadili sme sem trávu a rozryl nám ju krtko. Nebolo tu ani svetlo, ani zvuk. Ale začali sme Hamletom, a to o niečom hovorí. Keď som sem išiel, nevedel som, aké to bude. Ale je to nadnárodné a najstaršie bratislavské divadlo, kultúrna inštitúcia a národná kultúrna pamiatka. Tu hral jeden z najväčších európskych mímov Milan Sládek aj najväčší herec v nemecky hovoriacich krajinách v histórii. Max Reinhardt tu začal svoju kariéru, ako dvadsaťročný tu hral v Schillerovi. Usilujem sa, aby sme k desiatemu výročiu, ktoré bude na budúci rok, z divadla urobili kultúrny stánok, na ktorý budeme všetci v Bratislave pyšní.

Ste spokojný?

To divadlo má jednu nevýhodu – je ako stanica. Prídete sem, kúpite si lístok, idete na predstavenie, dáte si kabát a idete domov.

Tak je to aj v iných divadlách.

Nie, tam prídete, dáte si kávu, pohár sektu, sedíte tam, máte kultúrny zážitok a strávite ho pred aj po predstavení. Celé prostredie je kultúrne. Tu treba ešte veľa zmeniť. Javisko nie je skutočné javisko, nie sú ťahy. Herec je od prvého diváka päť metrov. To je nezmysel. Bayern Mníchov opustil olympijský štadión a postavil si arénu za 400 miliónov eur len preto, že diváci neboli priamo pri ploche, kde sa hrá. Medzi nimi a hráčmi bola bežecká dráha. Tak je to aj u nás v divadle, kde máme tiež takú bežeckú dráhu.

Vidím ešte jednu nevýhodu. Aréna je akoby mimo – z jednej strany Dunaj, z druhej rušná Einsteinova ulica. Máme tu park, divadlo je pri Dunaji, čo je exkluzívne miesto. Mimo je to preto, že sa zavrel Starý most. Mali sme tu autobusovú zástavku, ktorú nám zrušili. Okrem auta tu nebol jediný komunikačný prostriedok. Moji ľudia museli ísť po predstavení o pol dvanástej cez Sad Janka Kráľa peši na autobus. Vtedy som napísal primátorovi Ďurkovskému, ktorého stanovisko bolo, že keď ľudia chcú ísť do divadla, cestu si nájdu. Autobus číslo osemdesiatdva som potom chodil vybavovať ja sám. Tá linka by sa mohla volať Kukurova a dúfam, že sa tak jedného dňa aj bude volať. (Smiech.)

obr_02.jpg
Jednou z akcií, ktoré sa konajú v Divadle Aréna, je aj Detská univerzita. Prvá
prednáška spojená s imatrikuláciou a posledná prednáška spojená so slávnostnou
promóciou absolventov prebieha v Aule Univerzity Komenského

Aké je to šéfovať divadlu, ktoré nemá stály súbor?

Môžem robiť divadlo, len keď je voľný režisér a keď mám voľných hercov. Stretnem kvalitnú herečku, spýtam sa jej, čo robí v októbri. Keď je voľná, beriem ju. Ale nie je to také jednoduché. Musíme dať dohromady osem dobrých hercov. A tí dobrí, to je istá ohraničené skupina, ktorá robí takmer všetko a my ich musíme dostať aj na predstavenia. Naša tajomníčka Mirka v tom „bruslí“, snaží sa ich dať dohromady. Ťažko dnes zoženiete Koleníka, Kostelného a Fialovú, aby sa stretli v jednom predstavení. A oni tu aj pri svojom vyťažení hrajú.

Čiže je to veľký problém?

Samozrejme, je to logistický problém. Musíte mať večer tých ľudí voľných. Majú aj iné povinnosti, ale musím povedať, že iné divadlá nám vychádzajú v ústrety. Keď máte kamenné divadlo a ochorie vám herec, nasadíte iné predstavenie. To my nemôžeme urobiť. Keď odpadne predstavenie, ľudia musia ísť domov. Málokedy sa podarí zaradiť tam niečo iné.

V roku 2004 mala premiéru hra Koza alebo Kto je Sylvia? Vtedy ste vlastne po dvadsaťročnej prestávke hrali v slovenskom divadle. Nemali ste strach?

Nie. Ale ja som to hral len preto, že to nikto iný nechcel hrať. Chodil som za hercami a oni mi hovorili, že predsa nemôžu mať milenecký vzťah s kozou so všetkým, čo k tomu patrí. Pýtal som sa ich, či môžu na javisku otráviť brata. Oni, že to je niečo úplne iné. Tak mi to prischlo. Hráme to stále, tu máme 60, v Prahe sme mali už 75 repríz. Chytili sme druhý dych aj vďaka Alexandrovi Bártovi, ktorý sa stal veľmi populárnym. Predtým chodili viac na nás, dnes, zaplaťpánboh, na neho.

Za túto úlohu ste získali divadelné ocenenie Dosky.

No čo už.

Ceníte si ocenenia?

Áno, cením si ich.

Nakoľko ste si cenili titul zaslúžilý umelec?

Bol som najmladší zaslúžilý umelec. Síce iba šesť mesiacov, kým mi to zobrali, ale bola to veľká vec. Dostal som to za hereckú a nie za politickú činnosť. Ja som nebol politicky aktívny, dokonca som nebol ani členom SZM. Myslím si, že to bol jeden z problémov, prečo ma nakoniec vyšupovali z tejto krajiny.

Jednou z akcií, ktoré sa v Aréne konajú, je detská univerzita.

Detská univerzita je dnes kolos. Teraz som bol v Camouflage na večeri a prišiel za mnou k stolu Jaroslav Židek, slávny to kreátor kvalitného jedla, tak som s ním dohodol aj kuchársky workshop. Tohto roku bude aj debatný workshop, máme šachový, architektonický, múzejný workshop. Tento rok dokonca univerzitu otvorí premiérka Iveta Radičová, ktorá tu bude mať aj prvú prednášku. Klobúk dole pred ňou.

obr_03.jpg
Zuzana Kocúriková, Juraj Kukura a Martin Huba v divadelnej hre Môj úbohý
Marat, ktorá mala v Divadle na korze premiéru v roku 1970

Ako vám to napadlo?

Myslel som, že budeme chcieť hrať aj v lete, pretože Bratislava je hlavným mestom a hlavné mesto má okrem výhod aj povinnosti. Jednou z nich je, že kultúra musí byť prítomná aj v lete. Všade na svete to tak je. Ale to som rozprával niečo, čo som nevedel zabezpečiť. Herci sú rozbehaní, filmujú a potrebujú si oddýchnuť. Moja manželka vtedy povedala, aby sme urobili detskú univerzitu. Čiže vymyslela to ona a ja za to beriem ceny.

A čo prenosy z Metropolitnej opery?

To prišlo z Ameriky a rozšírilo sa to. Chceme, aby tu bola kultúra. Chceme za každú cenu zachovať džezové koncerty, chceme tiež, aby tu začali čítať spisovatelia. Kultúra je to, čo po nás zostane. Blahobyt je dôležitý, ale ten keď príde, tak tu je. Morčacie stehno zjete, auto ojazdíte, ale kultúra zostáva. Zostávajú filmy, knihy, obrazy.

Nezostanú po divadle len budova a novinové recenzie?

Môže zostať obdobie.

Je Bratislava kultúrne mesto?

Obdobie bývalého primátora sa považuje za nešťastné a ja to môžem len potvrdiť. Ja by som chcel vidieť mesto, ktoré by si dalo zbúrať PKO. Chcel by som vidieť niekoho, kto by zavrel Námestie SNP. Tam nefunguje žiadna dobrá reštaurácia. Obchodný dom Dunaj, čo bol reprezentatívny obchodný dom – dnes sa tam predáva tovar, ani nechcem povedať aký. Pozrite sa, čo je v Starej tržnici. Tu je takýchto káuz veľa. Keď idem niekedy autom a vyhýbam sa jamám, pripadá mi to ako po vojne. Ale to súvisí s niečím iným.

S čím?

Nemáme vzťah k tradícii a s tým súvisí, že potom ľahko zbúrame aj PKO. Keď tu niekto zomrie, zomrie navždy. O Milošovi Pietorovi, ktorý bol najväčším režisérom, akého som kedy stretol, nikto nič nevie. Nepíše sa o ňom, neexistuje v povedomí národa. Takýchto prípadov je vo filme, v hudbe, v televízii veľa. Chýba tu vzťah k tradícii. Ja si myslím, že Ivan Mikloš je pre túto republiku najdôležitejší človek po revolúcii. Urobil veci nepopulárne, ale zabezpečil Slovensku sebavedomie. Nespráva sa k národu ako k teliatku, ktoré na jednej strane hladká a na druhej z neho reže bifteky. Dnes je znovu v situácii, že robí nepopulárne reformy, z ktorých niektoré by som aj ja rád nemal. Ale chcel by som, aby si ho ľudia vážili, aby si uvedomili, že sú tu ľudia, ktorí pre tento národ robia dôležité veci. Keď si budeme takýchto ľudí vážiť, tak na nich ani nezabudneme.

obr_04.jpg
S hercami Milanom Markovičom, Emíliou Vášáryovou a Alexandrom Bártom hrá
Juraj Kukura od roku 2004 v predstavení Koza alebo Kto je Sylvia? V strede
režisér predstavenia Martin Čičvák

Vážia si Nemci Ludwiga Erharda?

Tvorcu hospodárskeho zázraku? Samozrejme, absolútne. Tam si aj oveľa viac vážia ženy. Keď som tam raz povedal jeden vtip, ľudia odišli a pozerali na mňa, ako keby som prišiel z pralesa. Pozrite sa, koľko sa zaoberajú holokaustom, sú do toho zahryznutí ako buldog a nedovolia, aby sa na to zabudlo. A my sa pozeráme na komunizmus, ako keby to nebolo nič strašné. Minulosť, tradícia a ľudia, ktorí pre národ niečo urobili – to je kultúrnosť.

Zaujala ma jedna vec z vášho životopisu. Ako ste sa dostali na priemyslovku?

Bola najbližšie. Keď sa Helmuta Kohla pýtali na financovanie CDU, jedného dňa povedal, že má blackout. (Smiech.) Pre mňa je takým blackoutom aj stavebná priemyslovka. Nič som o tom nevedel, nezaujímalo ma to.

Čím ste mali byť?

Neviem, ale keď som na tretíkrát maturoval, tak si povedali, že mi to dajú, že to aj tak nikdy nebudem robiť. To je pre mňa ako ruština, ktorú som sa učil dvadsať rokov a nič z nej neviem. Teraz to ľutujem, pretože nedávno som hral v Nemecku v jednom filme, kde som musel hovoriť po nemecky, po rusky a po anglicky. A na zemi mi ležal český scenár.

Divadlo na korze, kde ste začínali svoju hereckú dráhu, je opradené legendami. Čo pre vás znamenalo?

Bol som vtedy ešte študent, bol som tam angažovaný od druhého ročníka. Raz si ma zavolal Jozef Budský, ktorý bol profesorom na VŠMU, aby som šiel do národného. Povedal som, že veľmi rád, ale nie vtedy, keď zrušia Divadlo na korze. Všetko má svoj rub a líc. Robili sme skvelé televízne bratislavské pondelky, ktoré však zabili divadelnosť, čo sa opakuje aj dnes. Ľudia sa skrátka chodia pozerať na hercov z obrazoviek. Podobne to bolo aj s Divadlom na korze – to bolo neopakovateľné obdobie slovenského divadla a slovenského herectva. Ale kormidlo, ako sa robí divadlo, mali v rukách dvadsať rokov ľudia z tohto divadla, a tak sa už nikde na svete nehrá. Od toho sa musí ísť preč.

Bola to pre vás veľká rana, keď ho zrušili?

Bol som vtedy ešte veľmi mladý a prijali nás na Novú scénu. Bola to silná, nepredstaviteľne ambiciózna generácia. To nebolo od desiatej do druhej, my sme niekedy skúšali aj dvanásť hodín denne.

obr_05.jpg
Juraj Kukura hral doteraz v stovke nemeckých filmov či seriálov. Na snímke
pri nakrúcaní minisérie Pod bielymi plachtami (časť Odysea srdca) v roku 2004.
Vpravo Fritz Wepper známy zo seriálu Derrick

Aká bola Nová scéna?

Bolo to operetné divadlo a ľutujem, že tu opereta nie je. Predstavte si, že by zrušili operetu v Budapešti. Bol to fleur tohto mesta. Bolo to veľmi pekné obdobie, boli sme veľmi populárni, vytvorili sme si istú nezávislosť, čo, myslím, ľudí veľmi priťahovalo.

Niektorí tam zostali, iní išli do národného.

Ja som išiel s Milošom Pietorom. Miloš bol môj režisér, robil som s málokým iným. Bol to môj druhý otec. Rovnako si myslím, že Magda Vášáryová bola moja najlepšia herecká partnerka.

Čiže to nebola žiadna veľká ambícia?

Tu je jeden problém. Málokto ide hneď do Realu Madrid. Keby som bol išiel do národného hneď, ako mi to Budský ponúkol, tak by ma to divadlo zabilo. Myslím, že spojenie medzi SND a VŠMU je veľký problém. Tých najtalentovanejších berú do Národného divadla, ale mladí by nemali hneď vojsť do toho kolosu, medzi tých hercov, medzi ten divadelný názor, ale mali by sa rozliezť do iných divadiel a hrať tam veľké postavy, Hamletov, Platonovov...

Ako vyzerala popularita v časoch normalizácie?

Tak ako dnes.

Vtedy sa vás nikto nesnažil nafotiť, aby vás predával na titulke novín.

Zaujímavé je, že na bicyklovej túre na južnej Morave ma oslovovali ľudia, ktorí ma nikdy v živote nemohli vidieť hrať. Ale hovorili mi, že vedia, kto som.

Mohli vidieť Trhák.

Pozrite sa na mňa v tom filme a teraz – to nie je ten istý človek. Zmenilo sa to, že o mojom živote vedia aj ľudia, ktorí ma nikdy v živote nevideli hrať. Pýtam sa teda, prečo so mnou robíte rozhovor do televízneho časopisu, keď som v slovenských televíziách s výnimkou Tolstého Diabla, ktorý sa vysielal po desiatej v noci, nehral najmenej pätnásť rokov. Druhá stránka veci je, že dnes je to trochu nepríjemné. Nemám rád, keď ste na Plese v opere a ľudia na obrazovkách vidia, koľko ste si naložili na tanier, že máte na tvári omrvinku. To tej novej generácii nezávidím, nezávidím to nikomu. Bohužiaľ, je to pre tých, ktorí toho nevedia až tak veľa, pretože tých, čo niečo vedia, to nezaujíma. Aby na tom plese behala kamera po tanieroch?

obr_06.jpg

S herečkou Leou Neumannovou si v roku 2006 Juraj Kukura zahral vo filme Posledný
vlak, ktorý sa venoval téme deportácií židov do koncentračných táborov


Nedávno išiel na STV seriál Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru. Pamätáte sa na to?

Áno, ale ani neviem, čo som tam hral. (Smiech.) Ale v Nemecku som potom nakrútil okolo sto produkcií.

Stavali ste jadrovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach.

Aha, to bolo vzrušujúce. Vtedy tam bola nejaká chyba na reaktore, bol odstavený a my sme tam nakrúcali. Ale keď sa na to pýtate, tak musím povedať, že som nebol žiadny hrdina, že som nehral komunistických predákov. Mal som hrať v tom Husákovi Šmidkeho...

Na Šmidkeho sa predsa ani trochu nepodobáte.

Ja som sa nenavrhoval. Povedal som riaditeľovi Koliby Hlinickému: Pozri sa na mňa. môžem ja hrať kladného hrdinu? Nebolo to žiadne hrdinstvo. Ale potom, posledné tri roky, som mal zákaz a moja posledná úloha bola metronóm. Ostatní hrali a ja som robil tik-tak. V podstate ma živil Peter ??? nemeckými produkciami, na ktoré nemal tento štát dosah.

V Nemecku ste hrali v divadle, vo filme aj v televízii, u nás je zrejme najznámejší seriál Via mala.

Via mala bol asi tretí film. Tu som mal neplatené voľno a v Mníchove, kde som hral v Kammerspiele, som spoznal človeka menom Jano Mojto, ktorý robil v jednej významnej nemeckej televíznej firme. Býval som u neho a raz za mnou prišiel, že majú problém s jedným hercom a že či to nechcem hrať. Tak sme to vybavili v Kammerspiele a na tretí deň som letel do Zürichu.

Máte prízvuk?

Áno.

Pavel Landovský spomínal, že vo Viedni ho pre prízvuk obsadzovali len do rolí Východoeurópanov. Vy ste začínali v Hamburgu veľkou úlohou.

Veľkou rolou som začínal už v Mníchove. Tým, že som žil v Bratislave a chytali sme tu viedenskú televíziu, mám akcent, ale nemám slovanský akcent. Ľudia ma nevedia zaradiť. Dokonca by som povedal, že nehovorím s akcentom, ale hovorím inak. Mal som šťastie, že som od začiatku robil s veľkými režisérmi, ktorí ma urobili „salonfähig“. Ale aby to tak nevyzeralo, že som nejako dokonale ovládal jazyk. Ja som musel hrať Shakespeara, Webstera po nemecky, siahodlhé monológy, ktorým som vôbec nerozumel. Keby som mal Nemku manželku, bolo by to iné, ale moja manželka je Slovenka a som šťastný, že ju mám.

V čom vás najbližšie uvidíme?

Teraz tu mám tri scenáre. Jeden z nich napísal Pavel Kohout.

Pavel Kohout a vy – to bude niečo o emigrácii?

Nie, nie. Ja tam hrám Kurda. Je to o vplyve cudzích kultúr na našu kultúru, o probléme tradícií. Dva filmy som nakrútil s Filipom Renčom a teraz ideme nakrúcať tretí. Denne strávim päť hodín učením textu. Dokončil som aj veľký nemecký celovečerný film s významným režisérom Leanderom Haussmannom.

Naposledy som vás videl na Nove v seriáli Dokonalý svět, kde ste hrali vydavateľa módneho časopisu. Ako sa vám tam hralo?

Veľmi dobre. Tvorcovia boli ambiciózni a chceli urobiť dobrý seriál. Myslím, že sa to podarilo a je škoda, že sa to tu vysielalo na inom kanáli. Nova na tom urobila veľký kus práce. Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to trend. Do hlavného vysielacieho času musia prísť kvalitnejšie veci a ľudia ich budú požadovať viac a viac. Tá kvalita sa určite zlepší.

Juraj Kukura (1947)

Narodil sa v Prešove. Po ukončení stavebnej priemyslovky v Bratislave vyštudoval herectvo na VŠMU (1973). Začínal v Divadle na Korze, neskôr na Novej scéne (1971 - 1976). V rokoch 1976 - 1984 pôsobil v Činohre SND v Bratislave. V roku 1985 mu po nakrúcaní v Nemecku nedovolili vrátiť sa späť do vlasti. Účinkoval v mníchovskom divadle Kammerspiele, neskôr v Bazileji, Bonne a od roku 1985 v Schuspielhause v Hamburgu, kde dodnes žije. V roku 2002 sa stal riaditeľom bratislavského divadla Aréna. V Nemecku patrí k obľúbeným divadelným a televíznym hercom.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. Už aj seniori presadajú do SUV
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  5. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  6. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  7. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  8. Stavebný úrad neoprávnene predĺžil americkej ambasáde lehotu
  9. Grantová výzva na vykonávanie činností centier Europe Direct
  10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 24 688
  2. Ako sme jazdili v socializme 2 621
  3. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 541
  4. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me 1 500
  5. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 103
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 1 007
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 875
  8. Zo stredomorskej stravy sa nepriberá 851
  9. Túžite po práci z pláže? 7 rád, ako sa stať digitálnym nomádom 686
  10. Prísne kontroly a veľa tepla. Takto sa vyrába mlieko 676

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Politika ako Danko nikto nechce, demokrati ani oligarchovia

Definitívny politický pád Danka sme sledovali v priamom prenose.

EKONOMIKA

Štát otočil, vyššie dôchodky zaručí len na štyri roky

Prečo novinka bude trvať len istý čas, nie je jasné.

KOMENTÁRE

Ficov perfektný deň a Dankova estráda ega

Novinári sa museli prehrabávať v úlomkoch Dankovho poníženia.

Neprehliadnite tiež

Vypočul si rozhovor bezdomovcov a použil ho v piesni. Taký nápad je na cenu

Britská kapela Glass Animals je nominovaná na cenu Mercury.

Smrť Elvisa Presleyho nie je konšpirácia. Naopak, jeho smrť bola nevyhnutná

Rocková hviezda môže zostať psychicky v poriadku len pod jednou podmienkou.

Bond zostáva blond. Daniel Craig sa ospravedlnil za stupídnu odpoveď

Ohlásenie bolo emotívne, herec sa červenal.

NEKROLÓG

Joe Bologna písal, hral aj režíroval. Spoznávali ho však najmä ako manžela

Už ako šesťdesiatnici v roku 2001 napísali ďalšiu hru o svojom manželstve. Ak ma raz opustíš...pôjdem s tebou!