Figaro, jedna z tých divadelných postáv, ktorá natoľko verne zachytila nového reprezentanta svojej doby, že sa nepriamo podieľala na zmene spoločenského poriadku. Jej inscenovanie by sa v súčasnosti mohlo považovať aj za vzdelávací projekt, keby Beaumarchais nevytvoril postavy, ktoré stále zabávajú. Hosťujúci český režisér Ivan Rajmont odviedol pri inscenácii nazvanej Figaro sem, Figaro tam profesionálnu prácu. Nakoniec, v jeho prípade išlo už o tretie spracovanie tejto látky.
Prvé dejstvo predstavuje zhustenú a odspievanú prehistóriu príbehu, ktorú poznáme aj z Barbiera zo Sevilly. Ide o priznane spevácky nedokonalý rýchlokurz najslávnejších Rossiniho figarovských melódií.
Robiť Figara bez Figara by sa dalo dosť ťažko, veľkým kladom novoscénickej produkcie je však našťastie spontánny Pavol Plevčík. Jeho herecký talent i spevácke dispozície sa neprejavili po prvý raz, dostal možnosť vytvoriť plnokrvný charakter, ktorý sa naplno odkryl v monológu. Jana Lieskovská vytvorila šarmantnú, prakticky uvažujúcu Zuzanku. Dana Košická ukázala v postave grófky svoje jemné, vypointované herectvo.
Jana Valocká mala so speváckou časťou viac problémov ako s komikou, ktorá je jej vlastná. Kým Karol Čálik či Dušan Kaprálik naplnili komediálne očakávania, Erik Peťovský bol ako Antonio priveľmi silený.
Obsadenie Štefana Kožku ako záletného grófa Almavivu nebolo najšťastnejšie, táto postava by svedčila viac príslušníkovi mladšej hereckej generácie. Kožka nedodal postave potrebné napätie, gróf bol od začiatku odsúdený na prehru. Nemenej dôveryhodne pôsobila zmienka o jeho prevleku za chudobného študenta, ktorým chcel podrobiť skúške lásku svojej vyhliadnutej Rosiny.
Ján Galovič či Marcel Ochránek dostali úlohy, kde sa prejavili skôr rutinne.
Produkcia mala príjemnú výtvarnú štylizáciu – kostýmy Simony Vachálkovej sú vtipné a elegantné zároveň. Scéna Jozefa Cillera efektne zvýrazňuje divadelnosť témy, scénicky nedoriešené sú dvere, ktoré v mnohých scénach hrajú dôležitú úlohu. Ak je pod úpravou hudobného plánu podpísaný Petr Kofroň, je takmer isté, že bude mať dynamiku a hudobnú farebnosť.
Nová scéna ponúkla klasiku v inteligentnom balení. Nie je to žiadny odvážny dramaturgický počin, ale isté paralely so súčasnosťou sa predsa len nájsť dajú. Figarovu schopnosť dostať svojho šéfa presne tam, kam ho potrebuje mať, môže kdekto len závidieť.
Komédia Figaro sem, Figaro tam v réžii Ivana Rajmonta mala premiéru 18. februára.
